Quo vadis, Slovensko...

Slovenský volič túži po stabilite a po istotách. Keby sme nemali euro, tak by to v týchto turbulentných časoch mohlo byť dosť tragické.

Ak by som sa, ako je v názve, držala biblického textu „„Quo vadis“, tak by som sa mala, podobne ako apoštol Peter na úteku z Ríma, spýtať Ježiša, ktorý ide opačným smerom: „Quo vadis, Domine?“ („Kam kráčaš, pane?“) Vie to len Ježiš, čo odpovedal. Preto túto otázku kladiem do pléna. Horšie je to s odpoveďami. Tie si vyžadujú dostatočný odstup od súčasnej atmosféry v štáte Slovákov a ďalších národnostných skupín, ktoré tu od nepamäti žijú, zápasia s realitou a neustále očakávajú, že konečne príde zmena a ocitnú sa v usporiadanej krajine bez mocenských zápasov či nemorálnej politickej reprezentácie. 

Našťastie nie sme sami. Sme európskou krajinou a spolu s ostatnými národmi hľadáme samých seba. Dodnes hľadáme svojho Perikla, ktorý by nás vyviedol z krízy spoločenskej, ekonomickej ale aj kultúrnej a politickej?

Nedávny prieskum ukázal, ak by volili iba mladí, politická mapa Slovenska by vyzerala úplne inak. Dominovali by v nej Progresívne Slovensko a Republika, pričom Smer by bol mimo koľaj. Do parlamentu sa nedostali  strany ako Republika alebo Kotlebovci. Možno usudzovať, že keď budú mimo oficiálny politický priestor, hrozí, že sa budú radikalizovať inde.

To ukazuje na nebezpečný trend polarizácie. Postoje mladých ľudí sa značne radikalizujú – na jednej strane stojí tábor prevažne mestských voličov s vyhranenými liberálnymi postojmi. Hoci deklarujú, že sú tolerantní a otvorení, nie vždy sú ochotní akceptovať odlišný názor.

Po ôsmich rokoch sa dostali do parlamentu kresťanskí demokrati. Na Slovensku nie je odluka cirkvi od štátu. KDH bolo súčasťou demokratických zmien od novembra 89. Čo tieto voľby prinesú, ukáže čas. Koniec koncov nič netrvá večne.

Voľby vyhral SMER-SD, ktorý mal sám vo voľbách 2020 niečo cez 18 percent. Teraz mal Smer sám takmer 23 percent a Hlas Petra Pellegriniho, takmer 15 percent. O čom to svedčí? Je to faktor, ktorý sa nedá prehliadnuť a hovorí o tom, že slovenský volič túži po stabilite a túži po istotách. Demokratickí politici by to mali byť schopní voličom dať, inak sa ľuďom bude cnieť za “starými časmi”. 

Komu sa môže poďakovať SMER-SD za svoje víťazstvo? Môže sa poďakovať vláde Igora Matoviča, vláde Eduarda Hegera, ale tiež vláde úradníckeho premiéra Ľudovíta Ódora, pretože bol to práve Smer, ktorý prichádzal s určitými témami ako napríklad migrantami, kde úradnícka vláda nedokázala adekvátne reagovať.  A potom prezidentská kancelária niekoľko dní pred parlamentnými voľbami podala žalobu na predsedu Smeru. Čo sa možno domnievať, že mu toto všetko vlastne pomohlo a nakoniec to dokázal pretaviť vo volebné víťazstvo. 

V súvislosti s voľbami sa veľa hovorilo aj o to, že sú dôležité z hľadiska geopolitického radenia Slovenska. Hrozí nám nejaké riziko odvrátenia sa od európskych a transatlantických štruktúr? 

Žiadna zo strán, ktorá sa dostala do parlamentu sa nikdy podobným spôsobom nevyjadrovala, nevyjadroval sa tak ani Robert Fico, že by bol za vystúpenie Slovenska z EÚ a NATO. Napak, v tej kríze, ktorú zažívalo Slovensko po voľbách v roku 2020 a dnes už môžeme povedať, že to bola permanentná kríza, ktorá vyvrcholila rozpadom vlády Igora Matoviča a potom rozpadom vlády Eduarda Hegera, sa ukázalo aké je dôležité byť pre takú slabú politickú krajinu akou Slovensko je, súčasťou vyšších štruktúr. Keby Slovensko nemalo euro, ale malo vlastnú menu, tak by to v takýchto turbulentných časoch mohlo byť veľmi tragické. Možno teda predpokladať, že predseda vítaznej strany, ako budúci slovenský premiér, nebude zásadne meniť zahranično-politickú orientáciu Slovenska. Čo neznamená, že nebude kritický proti fungovaniu EÚ a NATO, ale v tomto nebude ojedinelý a nemám na mysli len maďarského premiéra Viktora Orbána.

Postoj predsedu víťaznej strany ku konfliktu na Ukrajine je iný ako doterajších vlád, napríklad sa jasne vyslovil, že nesúhlasí s tým, aby Slovensko posielalo zbrane na Ukrajinu. Čo môžeme očakávať v tomto smere? Otázkou je, čo s týmto jeho postojom urobí to, keď ho bude mať hovoriť  z pozície slovenského premiéra. Niečo iné je hovoriť názor ako opozičný politik získavajúci voličov a niečo iné je prezentovať stanovisko ako predseda vlády a strany, ktorá má zastúpenie vo frakcii Európskeho parlamentu. Neobjavujú sa žiadne náznaky, že v tomto smere bude robiť neuvážené kroky. Ale možno usudzovať, že kritický voči EÚ aj V4 zrejme ostane, ale to je vlasnte podstata demokracie - ktokoľvek môcť mať a vysloviť iný názor. 

“Mediálny orgazmus trvá už príliš dlho a ľudia sú už unavení.” Nastane ten čas teraz po voľbách a negativizmus, polarizácia v spoločnosti sa trochu utíšia? To bude záležať na každom z nás. Je možné zaregistrovať, že dnes sa už opozičné strany a hnutia pripravujú na ďalší dlhý boj proti víťazovi volieb. Ale myslím si, že každý dlhotrvajúci boj vyčerpáva, i ten boj politický. Bolo by načase dopriať ľuďom aspoň chvíľu nejaký odpočinkový čas. Oddychový čas by prospel všetkým zúčastneným. 

Umiernený stred, ktorý v minulosti aj na Západe predstavovali umiernení sociálni a kresťanskí demokrati, sa postupne vyprázdňuje. Slovensko tak v podstate nasleduje európske trendy, kde proti sebe stoja dva nezmieriteľné tábory a medzi nimi prakticky neexistuje žiadny prienik. Máme tu paralelné spoločnosti, ktoré tých druhých považujú za absolútnych nepriateľov.

A z minulosti vieme, ako sa to skončí, keď sa ľudia nedokážu dohodnúť ani na základných veciach...