Každý máme svoje Westerplatte

Westerplatte je poľský polostrov vybiehajúci z pevniny do Baltského mora. V jeho tesnom susedstve sa nachádza mesto Gdaňsk.

Na polostrove počas dvadsiatych rokov 20. storočia postavili Poliaci prekladisko, ktoré neskôr chránila ich vojenská jednotka, ktorá mala za úlohu odolať akémukoľvek útoku po dobu 12 hodín.

Pred pár rokmi, keď som s rodinou trávila dovolenku pri mori, išli sme na výlet na tento polostrov. Poznali sme príbeh o posádke, chceli sme vidieť pozostatky poľských opevnení, ktoré zanechali svoju stopu v ťažení v roku 1939. Našli sme jeden zo zachovaných objektov, ktorý predstavoval hmatateľný a zachovaný prvok dejín. V okolí možno vidieť aj ďalšie pamiatky so vzťahom k udalostiam zo začiatku septembra 1939. Napríklad zvyšky poľských kasární či pozostatky betónových bunkrov. Nachádzajú sa tu tiež hroby obrancov.

Keď sa Hitler v januári 1933 chopil moci, začali Poliaci obranu Westerplatte posilňovať. Postavili bunkre, oficiálne označené ako strážnice a pod kasárňami a domom poddôstojníkov vybudovali zosilnené betónové kryty. K tomu vytvorili sedem poľných opevnení, z ktorých dve bránili prístupu k nechránenej pevninskej šiji. Od marca roku 1939, keď Hitler vzniesol svoj nárok na Poľsko, bola posádka v plnej bojovej pohotovosti a zvýšil sa aj počet vojakov - namiesto pôvodne 88 mužov tu 31. augusta bolo asi 210 mužov. Velil im major Henryk Sucharski, jeho zástupcom bol kapitán Franciszek Dabrowski.

V piatok 1. septembra 1939 o 4.48 h ráno vypálili ťažké delá bojovej lode Schleswig - Holstein osem granátov na juhovýchodný sektor Westerplatte, načo Sucharski vyslal na Helský polostrov rádiom správu: „SOS: Som pod paľbou!“ Tak sa začala 2. svetová vojna.

Hoci Nemci mali prevahu, a to ako počtom vojakov, tak materiálne, dokázali im poľskí obrancovia úspešne vzdorovať.

5. septembra zvolal Sucharski do skladiska potravín vojnovú poradu, počas ktorej odporúčal kapituláciu. Dabrowski, ktorý bol proti takémuto postupu, nahnevane opustil poradu. Sucharski svojim mužom preto prikázal pokračovať v boji rovnako statočne a húževnato ako predtým.

Nemci nemali ani poňatia o tom, že Poliaci zvažovali kapituláciu. Každý deň, keď Westerplatte odolávalo, bol skvelou propagandou Poliakov a pohanou pre Hitlera, ktorý neznášal prekážky. Počas večera 6. septembra zvolal Sucharski druhú poradu, po ktorej sa posádka začala zmierovať s myšlienkou, že už nebude pokračovať v boji. Veď nemecká armáda tou dobou stála pred Varšavou a medzi ranenými sa začínali objavovať prvé prípady gangrény.

7. septembra 9:45 ráno bola vyvesená biela vlajka. Poľská biela orlica nakoniec kapitulovala, ale stalo sa tak po skutočne hrdinskom boji.

Na pamiatku týchto obrancov, bol roku 1966 na Westerplatte vybudovaný pomník. U neho si vysokí politickí predstavitelia pravidelne pripomínajú začiatok, ale aj koniec bojov druhej svetovej vojny v Európe.

Žiadna udalosť poľského septembra 1939 sa nepripomínala tak hojne a rôznorodo ako obrana vojenského tranzitného skladu na Westerplatte. Vo všetkých učebniciach sa vždy píše o tejto udalosti.

Literatúra nehovorí nič o povojnovom osude obrancov Westerplatte. Veľká časť z nich zostala v emigrácii, zvyšok sa vrátil a potom žil a pracoval na rôznych miestach v Poľsku. Ich príbehy odrážajú tragické rozhodnutia, ktorým mnohí Poliaci čelili po vojne. Obrancom Westerplatte sa samozrejme v časoch stalinizmu zo strany úradov nedostalo rešpektu, ktorý by si zaslúžili. Naopak, ako predstavitelia starej vojenskej tradície (buržoázna Druhá poľská republika) čelili početným šikanovaniu.

Westerplatte sa stal legendou už v prvých dňoch vojny. Bolo to na to akosi predurčené. Drvivé nepriateľské sily, malý počet obrancov a ich nevídané hrdinstvo, vojenská situácia, ktorá Poliakov odrezala od sveta, dlhý odpor a napokon spoločenská potreba symbolu odvahy a obety. V momente, keď vláda opúšťala krajinu a poľské sily utrpeli strašné straty. V rádiu sa neustále opakovalo hlásenie o zachovaní prekladiska, ktoré sa podľa vojenských plánov malo brániť len 12 hodín.

Ako sa to zvyčajne prezentuje v diskusiách, ide o konfrontáciu racionálneho, pragmatického názoru, ktorý predstavoval Sucharski, s romantickým hrdinstvom a ráznou odvahou, ktorú zosobňoval Dąbrowski? Nie som si taká istá.

Sucharski bol jediný, kto vedel, že im nikto nepríde na pomoc a že posádka smrti je na všetko sama. Keďže bol hlboko veriacim človekom, uvedomobal si aj to, že „toto všetko ide na jeho svedomie“. Poznal situáciu na fronte. Vedel, že poľská armáda bola veľmi rýchlo zatlačená. Neustále bojoval s pocitom, že si nie je celkom istý, či sa v ňom myšlienka na kapituláciu nevynorila priskoro a či agitáciou za vzdanie sa neoslabuje len bojového ducha a nešíri defetizmus. Znie to tak pragmaticky a pozitivisticky?

Jeho kritici, ktorí tvrdia, že sa rozhodol príliš rýchlo kapitulovať, keď posádka bola ešte bojaschopná, zrejme nepočujú v ušiach dramatickú otázku, ktorú si kládol major: „Aká by mala byť hranica zotrvania v pozícii bez najmenšej nádeje? Aby sa v nejakej knihe, ktorú historik po rokoch napíše, nedočítali o ňom, ako o veliteľovi, ktorý nezmyselne prišiel o zverených vojakov. Je pravda, že to ešte nikdy nebolo napísané v historických knihách a každý veľký počet zabitých v boji bol vždy obklopený obrazom hrdinstva. Dá sa však predpokladať, že po rokoch sa objavia kritickejší historici, ktorí sa budú pýtať na zmysel vojenského úsilia. A bude to otázka o mnohých bitkách na tejto zemeguli, hrozná otázka.“

Možno sa teda „problém Westerplatte“ neobmedzuje len na otázku vojenského potenciálu Vojenského tranzitného skladu k 7. septembru 1939, ale minimálne od leteckého útoku z 2. septembra, sa týka otázky zmyslu ďalších bojov. Historici však ani kapitána Dąbrowského nezobrazujú ako osamelého bojovníka, ktorý si bol istý potrebou obetovať svoj život na oltári svojej vlasti. Kapitán chcel bojovať aj preto, že videl dôležitosť Westerplatte ako rozhodujúcu pre udržanie bojového ducha medzi národom.

Sucharski to videl inak: „Westerplatte sa stále bráni. Prečo sa tak tešia z týchto slov opakovaných v rádiu?! Nechápu, že nejaký cynický propagandistický idiot za božie ciele krajiny chcel urobiť z malého Westerplatte symbol tejto vojny? Aby sa odvrátila pozornosť od miest, ktoré sa takmer bez boja vzdávajú do rúk nepriateľa, od evakuácie vlády z Varšavy, od vytrvalého ústupu všetkých armád na všetkých frontoch. Symbol nezlomnosti v boji, ktorý má vymazať zlý dojem z týchto tragických správ, hoci Westerplatte nemôže ovplyvniť vývoj udalostí v tejto vojne. Stali sme sa predmetom podvodnej propagandy. Mali by všetci zomrieť na piesku tohto polostrova za tento podvod?!“

Tvárou v tvár alternatíve kapitulovať a zachrániť životy vojakov alebo bojovať až do poslednej kvapky krvi, Sucharski odmieta pokušenie zotrvať v odpore. Odmieta to aj preto, že sa kriticky pozerá na tento sled udalostí a rozhodnutí, ktoré dnes nazývame „poľský september“. V skutočnosti sú Sucharski aj Dąbrowski na strane vojenskej maskulinity, no v tomto bode sa stretávajú dva pohľady na vojenskú taktiku.

Vo svete 21. storočia, v ktorom sa zmenil aj spôsob vedenia vojny, nesmieme premeškať moment, keď šialené obetovanie už nedokáže kompenzovať technický náskok. Tento spôsob myslenia sa objavil už medzi tvorcami a vojakmi 20. storočia.

Rôzne uhly pohľadu tak zdôrazňujú, do akej miery je septembrová história Vojenského tranzitného skladu zamotaná do sféry mýtov. Udalosti na pobreží už vtedy neboli majetkom svedkov, historikov a bádateľov tej doby. Cestovali od konkrétnej skutočnosti umiestnenej v čase a priestore do oblasti vesmíru; stali sa vzorom postojov a správania pre nasledujúce generácie, záchytným bodom pri budovaní národnej identity. Možno by smrť v boji urobila rozhodnutia Sucharského a Dąbrowského v súlade s vznešenými myšlienkami o hrdinstve. Ale prežili a nútia nás klásť otázky.

Že každý z nás má v sebe svoje súkromné Westerplatte. Nejakú vec alebo otázku, za ktorú sa musí ako človek postaviť a nemôže kapitulovať.