Nikto nie je ostrovom samým pre seba alebo všetko je a (bude) inak

Ani ja nie som iná. Nie som ani loď ukotvená vo vyschnutom jazere. Súčasná situácia nás vracia k sebe samým, k otázke, ako je náš život nastavený

Slová v názve sú všeobecne známe a často citované po celom svete. Napísal ich v roku 1624 anglický básnik a duchovný John Donne (1572-1631) vo svojom diele Devotions Upon Emergent Opcasions—Meditation XVII. To je jedno z najdôležitejších Donnových diel v próze, ktoré bolo zložené za menej ako mesiac počas choroby, ktorá spisovateľa takmer stála život. Hoci bolo napísané pred 400 rokmi, stále má pre nás hlboký význam aj dnes a poukazuje na potrebou vzájomnej zodpovednosti a rešpektu:

"Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje jednu hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Slová „žiaden človek nie je ostrov“ chápem ako vyjadrenie myšlienky, že ľudské bytosti potrebujú byť súčasťou komunity, aby mohli prosperovať. 

Ale čo ak je ostrov len obal niečoho veľkého? Niečoho, čo sa nedá oboplávať, podkopať, ba ani odmerať? Mám na mysli lásku a priateľstvo, z časti rodinu, ale tú si nevyberáme a nie vždy rodina nesie meno rodina.

Rozoberiem najskôr lásku. Skrutkovač a kombinačky pripravené na pitvu. Bez afektovaných slov, ale niečo vám prezradím. Ľúbim. Áno aj ja som spadla do tej studne. Rúškom tajomstva prekryjem a prejdem k tomu, že aj priateľstvo je istý druh lásky. Každý vie, aké je priateľstvo dôležité. Priateľstvo si treba vážiť, nebrať ako samozrejmosť ale upevňovať. Nie každé priateľstvo je na celý život . Nie každý priateľ je skutočným priateľom. Na jednej ruke by som zrátala tých skutočných. Aj o tom je však život. Aj o láske, ktorá nepoláska. Aj o priateľoch, ktorí nepodržia.

My ľudia sa väčšinou zameriavame na vonkajšiu slobodu. A tak trochu do nej utekáme. Keď sa nudíme alebo nám je akosi zle, ideme von, medzi ľudí. Vonkajšia sloboda v súčasnej dobe, vzhľadom na rôzne vojnové konflikty, pandémiu a ekonomickú krízu veľmi klesla. A to nás tlačí do priestoru vnútornej slobody. Dnes môžeme a v podstate musíme riešiť otázky seba samého. To, čo je pre mňa dôležité a kam chcem smerovať svoj život.

Samozrejme, človek sa nemá rozpustiť vo vzťahoch. Samotu potrebujeme. No je to čosi iné ako osamelosť. Samota je priestor, ktorý možno niečím vyplniť, niečo v ňom vytvoriť. Dnešná situácia nás vrhla k sebe samým, k otázke, ako je náš život nastavený. To nás vedie k druhým. Odpojiť zmysel života od druhých ľudí je zčasti zavádzajúce.

"Ostrov“ možno vnímať tiež ako metaforu izolácie a odľahlosti, bez kontaktu so sociálnym svetom, kde sa môžete oslobodiť od pravidiel „kontinentu“, ako súkromnú krajinu pokoja. Ale ľudské bytosti sú navzájom prepojené. Spojenie je dôležité. Nikto nestojí sám ako ostrov, ktorý je obklopený iba morom. Potrebujeme jeden druhého, aby sme v živote prežili. Každý jednotlivec je ako časť pevniny alebo kus väčšieho kontinentu a nie ako ostrov, ktorý je sebestačný a odrezaný od zvyšku.

Byť súčasťou komunity – či už ide o priamu rodinu alebo skupinu priateľov, vaše susedstvo alebo komunity spoločných záujmov alebo aktivít – je o rozvíjaní silnejších sociálnych väzieb, ktoré môžu zlepšiť zdravie, šťastie a celkovú kvalitu života človeka. Ukazuje sa, že silnejšie komunity produkujú lepšie ekonomiky, súdržnejšie vlády a menej kriminality. Alebo ako krásne spievala Barbra Streisand, „ľudia, ktorí potrebujú ľudí, sú tí najšťastnejší ľudia na svete“.

Osobne som našla pomoc a podporu v malých aj veľkých komunitách rôznymi spôsobmi a z rôznych dôvodov.  Veď aj my - blogeri - sme určitá komunita. 

Mnoho iných komunít a hnutí po celom svete pomohlo ľuďom spojiť sa, zdieľať spoločné nápady a necítiť sa sami. Zamyslite sa nad tým, ako by všetky úspechy, technológia, veda, medicína, literatúra, náboženstvo, politika a iné dôležité veci neboli možné, keby nebolo tej jednoduchej schopnosti komunikovať, myslieť a spolupracovať. Jeden nie je ničím bez komunity a komunita nie je ničím bez jedného.

Slová Johna Donna z Meditácií XVI sú také dojímavé a pravdivé, že boli použité mnohými rôznymi spôsobmi. Napríklad v románe Ernesta Hemingwaysa z roku 1940 Komu zvonia do hrobu o španielskej občianskej vojne. Hemingway vo svojom románe používa Johna Donna nielen v názve, ale aj v epigrafe – ide o to, že zmena Španielska z demokracie na fašistickú diktatúru sa týka všetkých, nielen Španielov. 

Vo francúzskom dokumente z roku 2018 Dominiqua Marchaisa Nul homme n'est une île (Žiadny muž nie je ostrov) sa režisér vydáva na Sicíliu, kde farmári spolupracujú v družstve Galline Felici, a tiež do švajčiarskych Álp a Rakúska, kde spolupracujú architekti, remeselníci a volení zástupcovia. Všetci sa svojou prácou angažujú v politike a všetci veria v spoločný osud. Možno je miestna úroveň posledným možným miestom pre životaschopnú utópiu?

V politickom kontexte, deň po referende o členstve Spojeného kráľovstva v Európskej únii, anglický spevák, skladateľ a hudobník PJ Harvey prečítal Donneov text na koncerte 24. júna 2016. Donnove slová sa dostali do textov piesní a nestrácajú svoju silu.

Hodnoty života sa menia a vlak, ktorý ich vezie sa utápa v peniazoch nezastaviteľnou rýchlosťou. Aj keby mal advokát a pesničkár Ivo Jahelka pravdu a „Život je nepřetržitá řada průserů nepravidelně po sobě jdoucích“, ani tento boj nebude stratový, ak sa dokážeme z neho poučiť.

Súčasná doba nás totiž dokáže mnohé naučiť. Vrátane schopnosti byť lepšie ukotvení v prítomnosti s prijatím toho, čo zmeniť môžeme a čo nie. Aj keď nakoniec aj tak, ako vraví starý, učený rabín, „Všetko je (a bude!) inak.“ :-)