Slovenské televízne pondelky (1)

Milá nostalgia za slovenskými televíznymi pondelkami viac rezonuje u českých divákov ako u nás na Slovensku. Zmieňujú sa o tom v rôznych rozhovoroch a často hovoria: No jo, no jo, to bylo hezké.

Od januára 1959 sa v Slovenskej televízii vysielalo denne. Bratislava pripravovala takmer celý pondelkový program. O 18. hodine začínal vysielaním pre deti, pokračoval športom, aktualitami a o 19.00 hodine prehľadom najdôležitejších udalostí posledného týždňa. O pol ôsmej sa začal hlavný večerný program. Televízne inscenácie. Práve vtedy začala vznikať tradícia tzv. bratislavských televíznych pondelkov.

Koncom roku 1958 Československá televízia v pondelok nevysielala. Bol to po kultúrnej stránke tichý deň – nehrali divadlá, boli zavreté múzeá, výstavy, lenže ľudia si už nakúpili televízory a chceli sa pozerať aj v pondelok. Slovenská časť Československej televízie roky bojovala o väčšiu vysielaciu plochu v celoštátnom vysielaní. Delila sa zhruba v pomere jedna ku dvom, čím kopírovala pomer obyvateľstva na Slovensku a v Čechách. Keďže to pravidlo bolo upletené narýchlo, strana a vláda plus vedenie Československej televízie sa rozhodli, že pondelok teda dostane do vienka bratislavské štúdio. A nech sa postará.

Keď sa televízne pondelky začali vysielať, ešte neexistovali záznamové zariadenia, a tak po prvých hrách zostali iba papierové svedectvá. Obraz sa nedal skladovať. A – nebolo to tak dávno! Herci hrali na živo a v skromných podmienkach.

V Bratislave sa potešili a chopili sa príležitosti: poobedie bude patriť programom pre deti a mládež a večer bude dramatika! Spočiatku sa to prijímalo skepticky – v pondelok večer divadlo? Ale napodiv, pondelok zabral. A to od samého začiatku. Vysielať sa začalo v januári roku 1959 a postupne sa program vyprofiloval na legendárne slovenské televízne pondelky. Úspech spočíval aj v tom, že v pondelok nehrali divadlá, a tak k dispozícii boli najlepší herci zo SND a z Novej scény, proste divadelnícka elita. To bol faktor, ktorý zapôsobil, a začali sa robiť vynikajúce diela, televízne inscenácie, ktoré sa stali pojmom.Ľudia na ne stále spomínajú a občas sa niektorá aj vráti na obrazovku.

Inscenácie sa stali pevnou súčasťou programu a keďže v pondelok boli zatvorené všetky divadlá a kultúrny život prakticky neexistoval, práve televízia sa stala nástrojom, ktorý zhromaždil celú rodinu v túžbe vidieť ďalšiu hru od Shakespeara, Stendhala, Balzaca či Dostojevského. Televízne divadlo si obľúbili masy.

Slovenská televízia mala vo svojej histórii v rámci Československej televízie niekoľko názvov: Čs. televízia – štúdio Bratislava, potom, keď sa prijal zákon o čs. federácii, bola pár rôčkov Slovenská televízia, čo v časoch normalizácie prekážalo, a tak sa stala Čs. televíziou v Slovenskej socialistickej republike – spočiatku nemala vlastné priestory, a tak prvé inscenácie sa vysielali priamo z vysielača Kamzík. Tam bolo maličké štúdio, ktoré slúžilo pre spravodajstvo, na malé programy pre deti a na Chvíľky poézie. Prvá Chvíľka poézie sa objavila 11. novembra 1956. Prvá inscenácia, ktorá sa vysielala zo štúdia na Zochovej ulici, bola hra Dovidenia, Lucien 15. mája 1957. Autorom bol V. Novotný, režisérom Ján Roháč, hlavné úlohy stvárnili Mária Kráľovičová a Elo Romančík. Herci sa vo svojich spomienkach často k tomuto vysielaniu vracali – museli tam napríklad prekračovať káble. Mária Kráľovičová hovorila, že jej kolegovia si klopkali na čelo – vy idete naštudovať normálnu divadelnú hru, vysielať ju naživo pre desaťtisíc divákov a len raz ju zahráte? Oplatí sa to? Zdá sa, že sa to oplatilo, lebo sa vďaka inscenáciám stali legendami, ktoré začali novú éru. V archíve zostal jedine scenár a zopár fotografií. Televízna časť archívu RTVS vznikla až 1. septembra 1961 – hoci prvé vysielanie bratislavského televízneho štúdia bolo 3. novembra 1956. To však neznamená, že dovtedy sa nič nearchivovalo. Skôr sa však uchovávali materiály v jednotlivých redakciách. 

Kým bratia Česi mali pod palcom najmä seriály, Slováci sa starali o populárne televízne inscenácie a zásobovali divákov veľkými hereckými osobnosťami - Elom Romančíkom, Ladislavom Chudíkom, Jozefom Kronerom, Leopoldom Haverlom či Emíliou Vášáryovou.

Podľa režiséra trilógie Budebruckovci Víta Horňáka v 60. rokoch vznikla silná skupina hercov koncentrovaných predovšetkým v Slovenskom národnom divadle a na Novej scéne. Bolo to asi dvadsať ľudí, ale veľmi pozoruhodných. Medzi nimi napríklad Karol Machata, Ctibor Filčík, Július Pántik, Viliam Záborský. A tí si na škole vychovali ďalšiu veľmi silnú generáciu. Ivana Mistríka, Štefana Kvietika, Soňu Valentovú, Milku Vášáryovú či Zdenu Grúberovú. Práve oni boli schopní uhrať najvyššie party. S týmito hercami pracovalo sedem-osem režisérov (medzi nimi napríklad Pavol Haspra, Martin Hollý, Ivan Balaďa, Ernest Stredňanský, Stanislav Párnický, Slavo Luther...), ktorí s nimi "vytvorili akýsi oblúk spevňujúci sa každý rok". Odborných poradcov  nemali, na druhej strane to asi chcelo vnútornú zodpovednosť. Bola to vec svedomia. Mnohí študovali na pražskej FAMU, pohybovali sa medzi zahraničnými študentmi, čítali svetovú literatúru. Potom to bola len otázka driny, pretože jedna príprava trvala aj pol roka. Platilo však jedno - museli mať výborného architekta. V tom čase boli na Slovensku dvaja: Valerián Strážovec, ktorý po roku 1968 emigroval a Roman Rjachovský. A potom  boli herci ochotní dať aj svoju dušu. Len režiséri s ňou museli vedieť pracovať. Doslova si trhali vnútornosti... A zrazu sa stalo, že po troch či štyroch rokoch sa Praha začala na pondelky vyslovene tešiť.

Na konci príbehu o slovenských televíznych pondelkoch  stála zmena spoločensko-politického systému a naša neschopnosť uchrániť si to málo, v čom sme v istom čase boli dokonca o krok dopredu. Či pozoruhodná schopnosť dokonale to zlikvidovať. Navyše sa k tomu pridala ešte vlastnosť pochovať takmer všetko, čo sa udialo v minulosti bez vôle reflektovania. A podľa vtedajšieho manažmentu STV boli televízne inscenácie prežitkom, legitímnym vo svojom čase a už by sa s takým záujmom nestretli. Tradícia inscenácií vo verejnoprávnej televízii sa teda skončila.

Ak sa Vám blog páči, budúci pondelok bude jeho pokračovanie, kde sa vrátim k niektorým televíznym inscenáciam.

Pridávam legendárnu inscenáciu "Na Skle maľované",  slovenská verzia preslávila tento muzikál po celom svete.Štefan Nosáľ, Karol Zachar, Miško Dočolomanský, Milka Vašáryová, Božidara Turzonovová,...a mohla by som menovať dlho, proste spojením geniálneho choreografa a špičkových hercov vzniklo toto majstrovké dielo. Možno vás to nakoniec začne baviť a nájdete si v zozname slovenskej kinematografie aj ďalšie filmy z časov dávno minulých, ktoré zaručene stoja za vašu pozornosť.