Keď cítim vo vzduchu zvláštnu predtuchu

Nuž, poznáme to všetci z motivačných citátov. Vraj ak niečo veľmi chceš, celý vesmír sa spojí, žeby si to mal. Akurát, dakedy nemôžeš ani len tušiť, že aký danajský dar si vlastne vypýtaš.

Jedného pekného dňa sa môj muž zasa rozhodol experimentovať. A dostala som aj knižku. Lebo takto to u nás funguje. On dačo pokazí a ja na ukľudnenie dostanem knižku.

On veľmi chce čudesné zviera, tak ja, aby som prižmúrila oči a súhlasila, dostanem knižku. Nefungovalo mu to zatiaľ len na jednu vec a to boli obrovské lietajúce chrobáky, ktoré chcel chovať, lebo sa mu veľmi páčili. Škorpión sa nezaprie, čo vám poviem. A ak nezaberá knižka, tak vtedy ešte na mňa skúša čokoládu.

"Akú chceš čokoládku?" spýta sa previnilo milo.

Lenže chrobáky a ešte lietajúce, sú u mňa bez šance. Mňa museli v dajakom minulom živote asi zožrať alebo čo, že sa ich tak strašne bojím. Takže dostala som knižku za doškriabanú podlahu, keď staval včelie úle v obývačke. Za vybuchnutý CO2 generátor nad akvárkom, vyrobený z kyseliny citrónovej a sódy. Dostala som knižku za hady, za zašpinené hrnce a koberce, keď topil vosk. Tie hady mu už z akvárka asi desať krát utiekli. Ak to čítajú niektorí naši susedia, tak sa nebojte, lebo nie sú jedovaté, ani nežerú ľudí. Oveľa nebezpečnejší je môj kocúr alebo ja, keď som hladná. Nie je týždňa, aby môj muž nevypustil z úst tú strašidelnú vetu: Mám nápad! Tie takzvané nápady bývajú rôzneho druhu.

"Mám nápad! Kúpim kameru so špeciálnym objektívom, aby som mohol sledovať dravce..."

"Nehovoril si náhodou, že máme šetriť?"

"Tak, ty hej..."

Poznáte tie mušky octomilky? Vínne mušky. Každý sa ich snaží zbaviť. No a my? My to tu, prosím pekne, chováme! Ja som len tak nedávno pila kávičku, čítala knižku, zakusovala horalku a len zrazu vidím, že on vyťahuje obrovskú fľašku, hádže do nej ovocie, banánovú šupu, pomarančovú šupu, kadejaké iné šupy a ešte to zasypal s ovsenými vločkami. Prestala som čítať.

Moje oči sa zúžili, zaostrila som : "Čo zase robíš?"

Môj muž nevie klamať. Vtedy nahodí taký špecifický krivý úsmev a už viem, že vymýšľa nejakú hlúposť.

"Idem...teda... chcel by som chovať octomilky..."

Horalka mi razom zhorkla v ústach a len sa pozerám, či sa mi nesníva.

"Však nepoznáš? Predsa vínne mušky."

"Prečo by som nepoznala vínne mušky. Veď sa ich snažím vykynožiť už druhý týždeň, konečne ich tu je pomenej a ty to ideš chovať?"

"Tak som sa dočítal, že sa s tým dajú kŕmiť rybky a žabky."

Oči sa mi v tom momente doširoka otvorili a vystrelo ma na stoličke, len som začula názov nového druhu živočícha!

"Žabky? Aké žabky?"

"Som našiel na internete, také krásne žabky, pozeraj!"

Žabky zatiaľ nemáme, ale na zozname máme knižiek ešte dosť. Ale, aby som nezabudla, jeho ďalší super nápad bolo trnkové víno. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, lebo už ho raz robil, ale tentoraz nazberal oveľa viac trniek, ako minulý rok a mal ešte aj malý demižón. Na sto percent má podobného, ak nie horšieho vesmírneho sprievodcu ako ja, ten mu vnukol naliať do toho demižóna ešte burčiak. Že lepšie kysne! Bože..! Päť hodín ráno, rana ako z dela a do toho ešte kocúr vylúdil čudnú tóninu, myslela som, že to on niečo zhodil. Muž vyskočil z postele, že ide ratovať kocúra.

A už som len počula: "Och, Pane Bože! Víno nám vybuchlo!"

Posadila som sa na posteli a cez otvorené dvere som na stene zbadala fialovú masu, ako pomaly steká na zem. A snažila som sa rozpomenúť, čo všetko sa vtedy nachádzalo na našej chodbe. Po spracovaní prvotného šoku, som si ľahla nazad spať. Muž išiel upratovať to, čo spôsobil. Ráno som vošla do obývačky, potichučky sedel pred počítačom a googlil. Cítila som vzláštnu predtuchu.

S nadšením v tvári sa mi niečo ukazoval na obrazovke: "Toto chcem!"

"Čo?" s nechuťou som sa opýtala.

"Kladivo na čarodejnice."

"Takú knihu? Tú máme doma. A načo ju potrebuješ?"

"Však na teba."

Tak, takto si tu žijeme...