Si tá najhoršia matka na svete!

Maličkosti robia deň. Hláška mojej dcéry : „Mami nekrič na mňa prosím, potom sa mi budeš večer ospravedlňovať, že ťa to mrzí“

„Si tá najhoršia matka na svete!“  hystericky vykríkol šesťročný syn kamarátky.

„Neboj sa, moja mama je na tom ešte horšie,“ utešoval ho môj syn a potľapkal ho po pleci.

Varila som obed. Syn, ešte keď bol malý, si listoval vo zvieracej  encyklopédii a chrlil otázku za otázkou: „Čo sa stane, keď zjem myš? Je žirafa väčšia než veľryba? Ako dlho žije pavúk? Ako to, že nič nevieš? Musíš ísť znova do školy!“

Keď som vysvetľovala deťom zásady zdravého stravovania, rozprávala som, ako veľa cukru škodí. Pretože ho organizmus nedokáže spracovať, ako sa potom ukladá vo forme nadbytočných tukov, ktoré zaťažujú organizmus, a naopak, akú výživu pre telo znamenajú ľahko stráviteľné a zdravé veci, ako ovocie, zelenina, ryža, rozličné semienka. Deti počúvali, prednášku napokon uzavrela šesťročná dcéra otázkou: „Keď budem zdravo jesť, tiež zomriem?“

Zdá sa, že keď bolo moje dieťa ešte lezúňom, tak objavilo ambivalenciu. Chodlo dookola a opakovalo repliky ako „chcem spať a nechcem spať“, „budem upratovať lego a nebudem upratovať“, „chutná palacinka a nie chutná“, „dobrá a zlá matka...“

Paradoxne je to presne to isté, ako keď si dospievajúca dcéra – v jednej chvíli si o mne myslí, že som skvelá mama, s ktorou je príjemné sa porozprávať, v ďalšej si myslí, že som dokonca odporná matka, ktorú nemôže vystáť, a tak ďalej!

Ale vážne, myslím si, že je to umenie – keď od svojich detí počujete, že ste zlá matka, ktorú nemajú radi (a niekedy v tínedžerskej verzii dokonca nenávidia) - a vy sa neurazíte, pretože toto môže  umožniť dieťaťu rozvíjať sa a jedného dňa opustiť túto matku. Pretože keby bola vždy chodiaca dobrota a ideál, nikdy by sa nechceli pustiť ani lemu jej sukne či záhybu nohavíc a odísť do sveta, do dospelosti. Keď teda počujem, že nie som dobrá mama alebo že ma jedno z mojich detí "nemá rado", snažím sa na to pozrieť z vtáčej perspektívy.

Dcéra, ktorá sa pohádala s otcom, volá:
– Našťastie mám len 50 % tvojich génov!
Potom, keď si všimla moju usmiatu tvár (veď už som dlho nepočula takú originálnu zlobu), dodala:
– Čo však neznamená, mami, že tvoje gény sú pre mňa dôvodom na radosť!!