Kde sa (občas) blýska a hromy divo bijú

Prečo dnes toľkých ľudí ťaží demokracia? Mnohí sa nostalgicky vracajú k obdobiu spred roka 1989. Odpoveďou sú zlyhávajúci demokrati, nie demokracia.Je politika pánskym huncútstvom? Reťaz je len taká silná ako jej najslabší článok.

Prečo Stvoriteľ dal prvým ľuďom ten podivuhodný zákaz jesť zo stromu poznania dobrého a zlého? Veď keby im ho nedal, alebo keby im z neho znemožnil jesť, tak by z rajskej záhrady nemuseli odísť. Keby to tak bol Stvoriteľ urobil, nikdy by sme nemohli byť jeho partnermi. Božími deťmi, povedané slovami kresťanskej viery. Dobrodružstvo, ktoré robí človeka človekom, stojí a padá s možnosťou slobodne sa rozhodnúť. Ten strom, zákaz, jeho porušenie, vyhnanie z raja a sloboda prvých biblických ľudí, sú symbolmi toho, prečo, na rozdiel od ostatného tvorstva, nesú ľudský život, ale i celé ľudské dejiny, v sebe dramatický dynamizmus.Tú otázku si v podstate kladú všetci nepriatelia slobody, len na ňu dávajú inú odpoveď.

Zlo nepremôžeme zlom ani naivitou. Dá sa premôcť, ak budeme jeho alternatívou. Ak budeme iní a lepší ako tí, na ktorých ukazujeme prstom. Problémom nielen Slovenska neboli politici. Zostáva ním chýbajúca alternatíva.

Všetky sľuby, že raz už bude tu na zemi iba dobre, sú len politickou propagandou. Nemôžu sa naplniť. Zlyhania sú odvrátenou stranou slobody. Nedá sa zabrániť, aby k nim došlo. A nie je jedno, či s nimi bojujeme, alebo naopak sme ich nositeľmi. To je hlavná rozlišovacia línia v demokratickej politike. Pre našu budúcnosť je dobre si najmä pripomenúť príklady, v ktorých sme so slobodou naložili ako Adam a Eva.Treba na to azda trochu pokory a odvahy, ale bez nich sa nepohneme dopredu.Práve naopak. Ak si nedokážeme priznať, že zlyhania sú našimi spoločnými zlyhaniami, a preto pri zápase s nimi, môžeme začínať každý tam, kde máme najväčšiu moc s tým niečo urobiť, teda u seba. Paradoxne môžeme prísť na to, že problém je v nás samotných,  v slobode, ktorá nám to umožňuje. 

Dajú sa porovnávať situácie z rokov 1998 a 2023? Jan Saudek  v jednom rozhovore povedal: „V roku 1942 pod vedením ministra Moravca stálo celé Václavské námestie so zdvihnutou pravicou a prisahalo führerovi. Na tom istom námestí stáli ľudia v roku 1948 a zdravili Klementa Gottwalda zaťatou päsťou. Potom tam u Vencu Havla zvonili kľúčmi. A ja mám podozrenie, že tam boli aj niektorí tí istí ľudia. Medzitým uplynulo totiž len 50 rokov. A národ zatiaľ stihol vymeniť niekoľko námestí.“ 

Politická sloboda priniesla príležitosti celej spoločnosti. Je dobre, že oživila ľudskú podnikavosť, ktorú totalitný režim dusil. Ale nikto si dopredu nedokázal predstaviť tie tisícoraké podoby, ako sa táto ľudská vlastnosť dá zneužiť.Dejiny prenasledovaných sa stávajú často dejinami prenasledovateľov.  Aj dos­pelí majú radi rozprávky. Tie nás priviedli až do stavu, v ktorom teraz žijeme. Situácie v rokoch 1998 a 2023 sú porovnateľné v tom, že sme stále neprestali hľadať politického mesiáša. Mali by sme pochopiť, že neexistuje. Nájsť politického mesiáša znamená začať hľadať toho, kto nás raz pred ním zachráni. Menšie zlo je klam. Strácame sa v ňom už príliš dlho.

Prečo dnes toľkých ľudí ťaží demokracia? Mnohí sa nostalgicky vracajú k obdobiu spred roka 1989. Odpoveďou sú zlyhávajúci demokrati, nie demokracia? Ľuďom sa necnie za režimom, za jeho re­p­resiami, ale za istotami, ktoré ponúkal v sociálnej a zdravotnej oblasti. Ľudia za komunizmu čakali v radoch na banány, dnes čakajú v radoch na vyšetrenie k lekárovi. Na registráciu, aby vôbec nejakého mali. Čakacie lehoty na operácie sú dlhé. Školstvo je v zlom stave. Mnoho slovenských študentov uprednostňuje štúdium v zahraničí. Ak demokratickí politici nebudú schopní riešiť základné potreby ľudí, bude sa im cnieť za minulými časmi čoraz viac. 

Je smutné, že ľudia sa napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, dostali do situácie, keď majú problém uspokojiť svoje základné potreby. Naliehavo riešia existenčné problémy. Jedlo. Teplo. Svetlo. Pohonné látky. Toto naozaj nie je dobrá vizitka demokratických politikov. Zlyhávajú. Oslabujú tým demokraciu. Sú predzvesťou jej konca. Stačí pozorne sledovať nálady ľudí v rámci Európy. Pravidelné prieskumy dlhodobo potvrdzujú volanie ľudí po poriadku a vláde silnej ruky. Naši politici akoby tieto prieskumy nepoznali. Akoby ne­poznali osud demokratov z prvej republiky. V posledných slobodných voľbách v roku 1946 vyhrali komunisti. Na Slovensku to bola Demokratická strana, ale v rámci ČSR komunisti. Prečo prehrali demokrati? Správali sa podobne ako tí dnešní.

Ako sa správajú dnešní demokrati? Kabinetne. Prestali rozumieť vlastnému národu. A národ prestal rozumieť svojim demokratom. Dva rozdielne svety oddelené veľkým plotom. Predmestia Paríža, Londýna, Berlína, Viedne sú dôkazom zlyhávajúceho globalizmu a multikulturalizmu. Straty zmyslu a súdnosti štandardných politikov pre realitu. Rovnako ako pred rokom 1989.

Znovu sa bojíme. Máme strach povedať, čo si myslíme, čo čítame, koho volíme. Demokracia sa až príliš začína podobať na toľko kritizovaný komunizmus s jedným jediným vhodným názorom. Všetko ostatné odsudzujeme a kritizujeme. Ľudia snívajú sen o ideálnom svete, ideálnej spoločnosti, ideálnom človeku. A keď ho napriek svojmu úsiliu nenachádzajú v reálnom živote, začínajú mu nadávať, že nie je taký, aký si ho vysnívali. Dokonca aj mnoho politikov podľahlo tomuto  poblúzneniu, v ktorom prestali rozumieť veľkej časti spoločnosti. V mene koho a čoho ju odsúdili? V mene ideálu? Je to zvláštna forma aktivizmu, ktorý prestáva vnímať konkrétneho človeka s jeho limitmi, chybami, tempom. S jeho rozdielnym pohľadom na svet. Takýto človek predsa nie je nepriateľ. Je výzva. Cieľ. Nie predmet boja. Boj vyčerpáva. Každý jeden.

Slovensko je vyčerpané každodennými bojmi. Hry na dobrých a zlých. Slušných a neslušných. Médiá akoby odmietali pochopiť, že ľudia nemôžu mať permanentný mediálny „orgazmus“. To prepaľovanie z ich strany má za následok ich dvojakú reakciu. Na jednej strane apatia – dajte už pokoj s kovidom, dajte už pokoj s Ukrajinou, na druhej strane nárast agresivity. Sú to dva brehy jedného extrému.

V stave, ako je náš, oceňujem, že sme členmi EÚ, NATO, že máme euro. Pri vlastnej mene s doterajším systémom, by sme už zrejme boli na pokraji bankrotu. Máme problémy, ale kto ich nemá? Niekto zlyhal, iný zas odolal. Aj u nás nájdeme ľudí, ktorým ide aj o druhých a o spoločné dobro. Demokracia znamená vôľu väčšiny, s rešpektovaním práv a záujmov menšiny. Je politika „panským huncútstvom”? A nepotrebujeme nové spôsoby zapájania občanov do demokratických „hier” a procesov?

Spoločnosť sa pohne dopredu vtedy, keď vyjdeme zo zákopov a vzájomné zápasy sa zmenia na skutočnú a poctivú spoločenskou diskusiu. S argumentami a úctou i voči tým, s ktorými nesúhlasíme. Dá sa to, ale zatiaľ sme od toho dosť ďaleko. Teraz, po voľbách zistíme, akí demokrati vlastne sme. Aký sme národ. Či ešte dokážeme mať radi sami seba. V mene pudu sebazáchovy by sme sa mali o to pokúsiť.