Máš padáka!

Hovorí sa, že najťažšie sa nám prekonávajú prekážky, ktoré sa nám zdajú nezdolateľné. Niečo na tom bude.

Andrej nežartoval. V tom momente chcel, aby Kristína navždy zmizla preč z jeho života. Nechcel, aby mu povedala, že už nepotrebuje pomoc pri používaní počítača, že si môže sám písať vlastné seminárne práce. Už dosť.

„Máš padáka!“

Povedal to ešte raz pre extra dôraz. Kristína sa ani nepohla. Potrebovala túto prácu. Bývalá učiteľka telesnej výchovy na dôchodku sa nedala odradiť.

„Som tvrdý oriešok,“ hovorila. „Vieš, učila som stredoškolákov.“

A Andrejov výbuch? Bola to hudba pre jej uši. Pokrok. Dostala sa k nemu. Keď Andrejovi ako osemročnému diagnostikovali Aspergerov syndróm, lekári povedali jeho mame Klaudii, aby ho „zapísala na zoznam“ pre osobnú asistenciu, cez ktorú sa bude poskytovať mimoškolská starostlivosť. Niekto, kto by ho doviezol a odviezol a dozeral, že je v bezpečí. Upozornili ju, že čakanie môže trvať veľmi dlho; potreba ďaleko prevyšuje ponuku. Klaudia si vybrala program cez národnú náboženskú organizáciu. Napriek tomu to bol dlhý čas, kým boli spárovaní s Kristínou. Medzitým sa Andrejova rodina zo všetkých síl snažila chrániť ho pred životnými ťažkosťami.

„Bála som sa o neho,“ hovorila Klaudia. „Mala som tendenciu robiť veci za neho.“

Bolo tam veľa úskalí. Lekári a predstavitelia školy sa obávali, že Andrej možno ani nedoštuduje strednú školu. Objavili sa ďalšie otázky. Mal by niekedy prácu? Môže v budúcnosti žiť nezávisle? Klaudia by pre svojho syna urobila čokoľvek. Kristína okamžite uvidela problém. Andrej by bez súhlasu svojej matky neurobil ani krok.

„Musíte ho nechať aj zlyhať,“ povedala rodine. „Je to jediný spôsob, ako sa to naučí.“ Aby mohol robiť veci sám.“

Klaudia už nebude za neho písať úlohy. Jeho mladší brat už mu nebude pomáhať s prácou na počítači. Kristína tiež nebude za neho robiť úkony spojené s domácimi a školskými povinnosťami. Bolo trochu strašidelné ustúpiť do pozadia. Ale všetci boli na palube. Všetci okrem Andreja.

Sťažoval sa. Občas nahlas. Potom sa však veci začali meniť. Andrej prišiel domov zo školy, dostal jedlo a automaticky si začal robiť samostatne domáce úlohy. Vedel, že Kristína tam bola pre neho, ale že by neurobila za neho jeho povinnosti. Len mu ukázala, ako sa to dá usporiadať. A trénovala ho, ako sa vysporiadať s frustráciou a ťažkosťami. Ako si prácu rozdeľovať na malé kúsky, aby nebol preťažený. Naučila ho ako najlepšie požiadať jeho učiteľov o pomoc.

„Rozumie autizmu,“ hovoril s obľubou Andrej. „Ukázalo sa, že je naozaj milá.“

Najlepšie zo všetkého bolo, že keď bola jeho práca hotová, Kristína ho naučila ako využívať voľný čas a ponúkla mu slobodu. Zobrala ho do kníhkupectva alebo do obchodu, kde si mohol kúpiť karty Pokémonov. Do kina. Alebo von zjesť jeho obľúbené jedlo sushi.

Andrej postupne získaval nezávislosť. Vyštudoval strednú školu a vstúpil na komunitnú vysokú školu. A prestal sa pokúšať Kristínu vyhodiť.

S Andrejom je už šesť rokov. Päť dní v týždni, šesť hodín denne. Keď dorazia do priestorov vysokej školy, Andrej vyskočí z auta a cieľavedome vykročí cez kampus, zatiaľ čo Kristína za ním beží, aby udržala krok.

„Myslím, že som stvorila monštrum,“ žartuje.

Minulú jar sa Andrej presťahoval do vlastného bytu nad rodinnou garážou. Pracuje na získaní titulu spolupracovníka v oblasti dizajnu videohier. Minulý rok v lete bol poradcom v tábore pre deti s autizmom. Študuje dopravné predpisy, aby získal povolenie na šoférovanie. Vo veku 25 rokov hovorí, že jeho život nebol nikdy lepší. Andrej a Kristína. Spolu to dokázali. Niet o tom pochýb.