Zázračná perina

Od narodenia sme  zabalení v teple prikrývky. Doktori a sestričky nás po narodení vzali, zabalili a položili na mamu, aby sme boli v teple a bezpečí. Samozrejme, že si to nepamätáme, ale ten pocit v nás zostáva.  

Reštaurácia v ktorej sedíme je prekrásne vyzdobená,  na stoloch sa belejú  obrusy, poháre a taniere sa ligocú, aj jasné svetlá elegantne dotvárajú slávnostnú atmosféru. Pripíjame si šampanským. Usmievame sa. Hrdo sa pozeráme, ako naša dospelá dcéra žiari šťastím. Sme na jej maturitnej slávnosti.

Sálou znie známa ľudová pieseň, jej text - "tancuj, tancuj, vykúcaj, len mi piecku nezrúcaj, dobrá piecka na zimu, nemá každý perinu" - vo mne vyvoláva spomienky... Na dni všedné i nevšedné. Na to, ako veľmi sme túžili po dieťati. Hľadali sme rôzne možnosti, manželka podstúpila mnohé hormonálne liečenia a nepríjemné zákroky. Nepodarili sa a nedočkali sme sa vlastných detí.

Naše rozkošné dievčatko sme si adoptovali, keď mala necelé tri roky. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme si ju priviedli domov. To krásne, milé, okaté stvorenie vstúpilo do nášho života a my do jej. Túžili sme jej dať celú svoju rodičovskú lásku a starostlivosť. Boli sme šťastní, že máme s kým zdieľať náš domov, svoje cíty, zážiky a každodenný život. Lebo pôvab domova je v bezpečí, ktoré všetkým poskytuje. Bola veľmi živým dieťaťom, veľmi vďačným a túžiacim po našom náruči a objatiach.

Ale noci, tie boli naozaj veľmi zlé. Často usedavo plakávala a strhávala sa zo sna. Nikdy sme sa poriadne nevyspali. Počúvali sme rady psychológa, známych aj neznámych, ale nič nezaberalo. Nevedeli sme, ako jej máme nočný strach pomôcť prekonať.

V jeden  zimný podvečer sme boli spolu na prechádzke. Zapadalo slnko, mraky sa sfarbili do červena až zlata. Postupne sa začalo stmievať, Oblaky akoby sa zväčšovali a snehové vločky, jemné ako hodváb, čo sa za nimi schúlili, čoskoro putovali na zem. Začalo riadne chumeliť. Naša dcérka začala vločky naháňať, skákať a výskať. „Perina, perina..,“ vykrikovala od radosti.

A vtedy ma to napadlo. Keď sa dostatočne vyšantila, zobral som ju na ruky a ponáhľali sme sa domov. Kým ju manželka ukladala do postele, ja som zobral obrovskú, tučnú  perinu, ktorú sme kedysi dostali od rodičov ale nepoužívali sme ju.

Keď  sa  v noci prebudila a začala plakať, jemne som ju uložil do periny a celú ju do nej zabalil. Potom som ju opatrne zobral do náručia. S trpezlivo pevnou nežnosťou som ju držal, akoby som čakal na jej premenu na motýľa. Páperová perina sa okolo nej láskavo ovinula a poskytla jej teplé a mäkké útočisko. Čoskoro prestala plakať, usmiala sa a sladko zaspala.

To že bola  pevne zabalená do prikrývky, bolo niečo, čo jej dávalo veľké objatie, ktoré dlho nemala, ale veľmi potrebovala. Jej biologická mama sa jej vzdala hneď po narodení a neskôr putovala do dojčenského ústavu. Veľká, tučná perina v nej rozlievala pocit bezpečia, tepla a istoty.

Tento rituál sme zopakovali viac krát a naša dcérka začala mať pokojné noci a konečne mohla snívať svoje detské sníčky. A my tie svoje tiež.

Perinu sme časom odložili a kúpili sme jej deku z vlneného a jemného materiálu, ktorá sa stala jej obľúbenou a rada s ňou zaspávala.

Myslím si, že každý sme mali svoju obľúbenú deku, prikrývku alebo hračku, ktorá nám pripomínala domov, milujúcich rodičov a dávala nám pohodlie. Tiež pocit, že sme v bezpečí a milovaní.

Vlastne od narodenia sme boli zabalení v teple prikrývky. Doktori a sestričky nás vzali, zabalili a položili na mamu, aby sme boli v teple a bezpečí. Samozrejme, že si to nepamätáme, ale ten pocit v nás zostáva.

Zo spomienok ma vyrušil dcérin veselý hlas. Prišla ma pozvať na parket: „Oci, smiem prosiť?“