Všade je chlieb o dvoch kôrkach

Keď mi to hovorievala stará mama, zdalo sa mi, že je to logický nezmysel. Ale pravdou ostáva, že každodenné problémy ľudí na celom svete sú v podstate veľmi podobné.

Rada upratujem. Doslova sa na upratovanie už teším. Páči sa mi ten proces samotný aj následný pohľad na čistý, uprataný domov. Hovorím si, že zrejme platí - ako zvonka, tak vo vnútri. Crcám sa s vytieraním podlahy - to je okrem varenia moja najmilšia domáca činnosť. Užívam si to a vôbec sa neponáhľam. Je to skoro taká meditácia. V hlave mi beží všetko, čo som za týždeň prežila, čo som zistila, utrieďujú sa mi myšlienky. Keď som doma sama, niekedy si pustím hudbu, inokedy pri upratovaní doháňam rôzne online rozprávania ľudí, ktorých pravidelne sledujem. Pobehujem sem a tam, nepočujem úplne všetko. Keď napríklad v mierumilovnom tichu šmrdlám záchod štetkou, spájam si rôzne informácie dokopy.

Často sa až cez víkend dozvedám, aké udalosti práve hýbu svetom. Dnes je sobota po piatku trinásteho a zisťujem, že témou celého týždňa je dianie v Izraeli. Podrobnosti nechcem a nebudem skúmať. Stačí mi len nákuk do udalostí, aby som vedela, že sa OPÄŤ (pokoľkýkrát už?) odohráva rovnaká situácia, v ktorej je jedna skupina ľudí poštvaná proti inej, a že obeťami sú OPÄŤ tí najbezbrannejší a najnevinnejší z nás. Z nás, ľudí.

Možno s tým niekto nebude súhlasiť, ale pre mňa sú najmilovanejšimi krajinami Slovensko a Česko. Domnievam sa, že štyri ročné obdobia nás naučili usilovnosti. Nie sme krajiny, kde ľudia levitalizovali kvôli priaznivému podnebiu - stálemu letu. Oproti niektorým iným krajinám tu stále máme relatívne veľkú slobodu a toleranciu, pretože sa nachádzame uprostred diania, myslené geograficky, a sme zvyknutí rôznym vplyvom. Sme skvelým mixom rôznych genetických typov, ale stále sa nazývame Slovanmi a slovanská kultúra je pre mnohých z nás dôležitá. Hoci z hľadiska neoficiálnej histórie je všetko značne inak. My sme neboli dobyvačnými národmi a neviedli útočné vojny pre získanie cudzích území. Srdce nášich súčasných štátov, tu nemenne stojí po stáročia. 

Precestovala som niekoľko krajín na svete a sú mi blízke mnohé kultúry – napríklad arabská (smie sa to dnes vôbec hovoriť?). Viete, napríklad o Maroku alebo Egypte alebo o Iráne sa dnes dozviete veľa informácií z masmédií. Ale skúste to, zaleťte si tam a spoznajte tú krajinu zblízka. Zaručujem sa, že váš názor na danú krajinu bude potom značne nekonformný s tým, čo hlásajú masmédiá. Stretla som sa s Izraelcami, vysoko vzdelanými a kultúrne založenými ľuďmi a spoznala som tam priateľskú a všetkým otvorenú palestínsku komunitu. Mala som za susedov dvoch chlapcov z Iránu, s ktorými sme sa navzájom učili variť rôzne dobroty. Všetci sa stali mojimi priateľmi.

Všade žijú ľudia. Takí aj onakí. Podľa môjho poznania ide takmer všetkým "obyčajným ľuďom" na svete o rovnakú vec: Aby mohli žiť slobodne, spokojne, v bezpečí, v plus mínus komforte, aby mali možnosť slušnej obživy. Chcú svojim deťom prenechať svet v takom stave, aby (rodičia) mohli spokojne odísť z tohto sveta.

V akomkoľvek konflikte národov nikdy nestránim nikomu, pretože moje srdce stojí na strane obyčajných ľudí na všetkých frontoch. Aj keď sa slovo "mier" stalo pre určité skupiny sprostým výrazom, neželám si nič iné ako mier pre všetkých ľudí na svete. Ktokoľvek si žiada niečo iné, nič nepochopil. Volá svojou nenávisťou po zabíjaní, vraždení. Je úplne jedno, či sa podľa neho majú zabíjať Rusi, Ukrajinci, Palestínčania, Izraelčania, čierni, bieli, žltí alebo červení. Kto praje smrť inému človeku, je človek? Mal by si vo svojom vnútri urobiť generálne upratovanie a porovnať si, za akú stranu "kope", kým naozaj je a prečo či pre aké poslanie sa narodil.

Galileo Galile vraj povedal túto nadčasovú vetu: "Čím dlhšie žijem, tým viac som presvedčený, že ostatné planéty používajú Zem ako blázninec."