Podivuhodné sú cesty náhod

Stáva sa Vám to. Som o tom presvedčená. Rovnako ako mne, ako stovkám ďalších ľudí. Máte chuť na sviečkovú a sotva prekročíte prah domu, jej vôňa vám prevŕta mozgové bunky... Náhoda?

Sedím v aute, niekde v zápche na mňa trúbia zástupy idiotov, čo jednoducho nechápu, že tým trieskaním do klaksónu, sa auto nepohne. Trčím tam medzi nimi, tvár si ponáram do dlaní a mám chuť kričať na plné hrdlo, že by som ich všetkých najradšej  "zakopala"  niekde v tmavom lese. No neurobím to.

Len tak zízam, zisťujem, že sa mi trasú ruky a sotva by som vykríkla jediné slovo. Som jednoducho unavená. Mám deň blbec, tak to je. Všetci to poznáme. To prázdno v hlave, keď na vás doľahnú všetky krivdy sveta, keď vašim jediným úspechom je fakt, že pri vešaní prádla, sa pousmejete nad vôňou novej aviváže, ktorú ste aj tak nikdy nechceli kúpiť. Bola to náhoda, že vám ju to idivídum v obchoďáku hodilo do košíka, keď si ho pomýlilo so svojim? Len náhodou ste prikývli predavačke, keď sa vás pri pokladni spýtala, či si ju kúpite aj napriek tomu, že je to omyl? Len náhodou sa vám ešte aj tie hlúpe vajcia rozplesknú na podlahu, keď konečne prídete domov. A vy tam stojíte pri sušiaku, vešiate čerstvo opraté ponožky a pousmejete sa nad tým pracím prostriedkom, ktorý je jediným svetlým bodom dňa. A potom príde prevratná myšlienka, napustiť si vaňu a vypnúť. Oddýchnuť si, zmyť zo seba špinu uplynulých dní a dať si proste pohov. No keď tak ležíte v tej horúcej vode, uvedomujete si, že to zas až taký prevratný nápad nebol. Netrvá dlho a ešte aj tá para, čo sa príjemne vznášala okolo vás, naberá iný rozmer. A to všetko v jedinom momente, keď prídete na to, že vôbec nerelaxujete. Keď zbadáte vlastné slzy, čo si razia cestu cez tú hustú voňavú penu do kúpeľa, do ktorej mimovoľne prstom píšete iniciály milovanej osoby a nie je to len náhoda.

 Náhody vraj neexistujú. Ani náhodní hlupáci, čo vám nakladajú do košíka svoj nákup, ani náhodná okoloidúca, čo odpratala z cesty malé neidentifikovateľné zviera, ktoré spôsobilo kolónu. Žiadna, ani maličká náhoda. A vy si to uvedomíte neskôr. Keď budete po týždni či mesiaci vešať na šnúru dokonalé kokteilové šaty, pripravené na rande s milovanou osobou a tá avivážová vôňa vám pohladí zmysly. Presne vtedy, keď po osviežujúcej sprche budete svoje telo luxusne rozmaznávať telovým mliekom a uvedomíte si, aký úžasný pocit máte z čerstvo umytých vlasov, taký pôžitok by vám priniesla prechádzka po práve pokosenej tráve, keď sa vám nohy zabárali medzi steblá a slnko hladilo tvár plnú očakávaní a nádeje. Presne vtedy otočíte tvár k oblakom a cez nefalšovaný úsmev, vyšlete tiché „ďakujem“... A budete vďačný nie len za tento nenahraditeľný pocit, ale aj za toho hlupáka, čo vám hodil do košíka svoju aviváž. Lebo ten moment svetla v tmavom dni, je vždy nádejou, že zajtra bude lepšie.

A verte mi, nie je to len náhoda.

***

cesty života sú hodené kocky
návraty pri západe slnka
hra čo s nami život hrá
nekončí a nezačína
smerujeme nikde a všade
sprevádza nás svetom myšlienok
a tajomstvami diaľok

ktoré cesty si vyberieme?
križovatky osudu sú bez semaforov
kde je ten správny smer?

oheň v nás plápolá
a diabol ticho drieme
vášňou nás prebudí
a my zahynieme...