Martin všetkých Martinov

Ako sa dni predlžujú, blíži sa advent a zimný slnovrat, akoby sa ľudské srdcia viacej otvárali. Cítime, že je potrebná akási rovnováha v našich životoch, symbolizujúca pokoj v zmysle utriedenia si myšlienok a pocitov. 

Oprašujeme legendy o láskavosti, štedrosti, pomoci blížnemu aj neznámemu. Po stáročia nám robia spoločnosť Mikuláš s Anjelom a s Čertom, svätý Martin a Katarína... Pradávne alegórie dobra a zla, magických váh, ktoré sa vo svete nakláňajú raz na jednu a raz na druhú stranu. Vraciame sa ku koreňom, vraciame sa do detstva, keď sme verili na zázraky a v to, že dobro zvíťazí nad zlom, že človek je cítiacou bytosťu s obrovskou silou v spoločenstve ostatných. Čas má sedemmíľové čizmy. Raz je tu a o chvílu za siedmimi horami. Nepremárnime ho zlobou,  úzkosťou, závisťou a strachom. Stačí len chcieť a veriť v ľudskosť a životodarné svetlo. Nestačí iba v podobe žiarovky v tmavej izbe samoty či umelého svetla mobilu.

Bola som na návšteve u kamarátky, ktorá sa vydala do Poľska. Na trhu som ochutnala skvelé rohlíky v tvare podkovy plenené bielym makom. Pri prechádzke  mestom s jej rodinou mi rozpovedali tento milý príbeh, ktorý ma zahrial na duši.

Valentín sa prechádzal prázdnymi ulicami Poznane navoňaný, v naleštených topánkach a spieval si aj napriek nepriazni počasia. Studený vietor ľahko prenikol aj tým najteplejším oblečením. Nikto by nehádal, že tento elegantný pán býva od hlavy až po päty obsypaný múkou. Prezradím to hneď. Valentín bol pekár. A jeden z najlepších v Poznani. Piekol okrúhle rožky a chleba s lesklou a chrumkavou kôrkou. Iní pekári sa divili, ako je možné, že ich pečivo nie je také dokonalé. Veď všetko robili podobne – použili rovnakú múku, rovnako pripravovali kvások ... No a tieto úvahy skončili vždy rovnako, pekári si priznali, že Valentín mal jednoducho talent. 

Valentín, v nedeľné ráno, šiel do kostola, ako každý týždeň. Tam začul historku, ktorú v skutočnosti dobre poznal, ale tú nedeľu sa k nemu znova dostala.

– Raz – začal farár – išiel rímsky legionár Martin na svojom mliečno bielom koni po severnom cípe ríše. Bol oblečený v krásnom dlhom červenom kabáte. Vtedy bolo studené a nepríjemné počasie. Z neba nízko nad zemou husto padali snehové vločky. Martinovi, napriek plášťu, bola veľká zima. Bol rád, že je blízko cieľa a čoskoro sa ohreje pri ohni. Zrazu sa pred ním objavila postava. Snehová búrka však bola taká hustá, že si Martin nebol istý, čo vlastne vidí. Išiel teda bližšie a pri ceste uvidel stáť bosého muža bez teplého oblečenia. Legionár bez váhania rozrezal svoj teplý červený plášť mečom napoly a prikryl ním cudzinca. Vrelo sa usmial a poďakoval mu a Martin pokračoval v ceste. Tej noci sa mu zdal veľmi zvláštny sen – zdalo sa mu o Ježišovi, ktorý mal na sebe presne rovnakú polovicu plášťa, ktorú zdieľal s biednym pocestným. Stretnutie a neskôr sen urobili na Martina taký obrovský dojem, že sa namiesto služby v armáde, sa rozhodol slúžiť Bohu – najprv vstúpil do kláštora, bol vysvätený, potom bol zvolený za biskupa a nakoniec bol oslavovaný ako svätý. 

- Obyčajný človek ako bol Martin - dokončil svoj príbeh farár - použil to, čo mal, na pomoc druhému. Urobil jednoduché gesto a dosiahol niečo mimoriadne. Som si istý, že medzi nami, ktorí sme dnes prišli do kostola, sú aj takí, ktorí urobia veľké veci. Skvelé veci. -

Pekár Valentín, po návrate domov, dlho premýšľal, čo by to mohlo byť. Celý deň riešil tento problém, ale neprišiel absolútne na nič. Preto, keď šiel večer spať, bol na seba trochu naštvaný, že nevymyslel  nič mimoriadne. Nakoniec z vyčerpania zavrel oči a zaspal hlbokým a ťažkým spánkom. Jeho odpočinok však netrval dlho, pretože ho okolo polnoci prebudilo hlasné zaklopanie na okno.Posadil sa na posteľ, pretrel si oči a napínal uši, ale už nič nepočul. Zdalo sa mu o týchto zvukoch? Ale pre každý prípad sa to rozhodol skontrolovať. Otvoril vŕzgajúce okenice a... Nemohol uveriť tomu, čo videl. 

Aby sa ubezpečil, že naozaj nespí, štipol sa do ruky. Pred jeho domom sedel na bielom koni vysoký jazdec s operenou helmou a nádherným červeným plášťom. Nikdy predtým nevidel postavu takto oblečenú, aj keď mu pripadala povedomá. Na krátky okamih sa ich pohľady stretli a potom sa tajomný novo prichádzajúci usmial na Valentína, potom otočil snehobieleho koňa a odišiel do noci. 

Druhý deň sa pekár prebudil veľmi skoro, ako obvykle, vonku bola ešte tma. Pekári začínajú svoju prácu v noci, aby bol chlieb a rožky hotové, než všetci ostatní vstanú. Valentín považoval nočnú príhodu za sen, aj keď spomienka na usmievajúceho sa jazdca na bielom koni s červeným plášťom prehodeným cez ramená ho znepokojovala. Pekár odišiel z domu a opatrne našľapoval na zasnežené dlažobné kocky. Keď prešiel pod oknom, všimol si stopy konských kopýt a niečoho ďalšieho... V tme noci žiarila skutočná podkova.

– Takže to nebol sen?! – zvolal pekár. Biely kôň, červený kabát, áno, musel to byť on... Svätý Martin! Zdvihol podkovu a dlho sa na ňu pozeral. Premýšľal, čo mu svätec chce svojou nočnou návštevou oznámiť.

- Ja už viem! Je to jednoduché! Celý deň som premýšľal o tom, ako byť prospešný druhým, a on mi nechal podkovu ako vodítko, čo mám robiť. Som pekár, svoju prácu poznám ako nič iné. Využijem svoje schopnosti a odteraz budem piecť pochúťku v tvare podkovy. Ako sa rozhodol, tak urobil, a to hneď ráno. Akonáhle prišiel do pekárne, začal so svojimi pomocníkmi tvarovať rohlíky do podkov. A možno by na tom nebolo nič mimoriadne, nebyť toho, že sa Valentín rozhodol, že sa týchto rohlíkov  bude môcť najesť každý. Bohatí za ne platili, ale chudobní ich dostávali úplne zadarmo. Vyplatilo sa pekárovi rozdávať rohlíky? Ukázalo sa, že áno. Sláva jeho pečiva sa hlasno šírila a mnohí bohatí obyvatelia Poznane ich kupovali pre seba aj pre ostatných. Rožkové podkovy plnené bielym makom na počesť svätého Martina sa nazývali svätomartinské rožky. Dodnes sa v Poznani – a nielen – pečú každý rok, 11. novembra, na svätého Martina.

Pri počúvaní tohto príbehu som si uvedomila, že náš vnútorný hlas nekričí, no ak mu citlivo načúvame a dokážeme ho rozoznať, je spoľahlivým kompasom na ceste životom.