Malý príbeh o Veľkom piatku

Veľké a malé príbehy života určujú našu identitu aj našu spokojnosť s naším životom. Kým naše veľké príbehy ukazujú, na čom nám v živote záleží, malé príbehy tvoria témy, okolo ktorých sa naše životy skutočne točia.

Veľkonočné sviatky sú oslavou prvého jarného splnu Mesiaca. Nadväzujú na dlho očakávané dni jarného slnovratu a rovnodennosti a sú spojené so začiatkom základných poľnohospodárskych prác, majú pradávne tradície. Na území Slovenska sa napríklad lúčili so zimou na Smrtnú nedeľu vynášaním Moreny. Veľká noc je zároveň najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Veľký piatok uznáva ako sviatok pracovného pokoja takmer 40 štátov.

"Bol si tam, keď ukrižovali môjho Pána?" To je ten "strašidelný verš", ktorí kresťania spievajú počas  svätého týždňa. Či už sme kresťania alebo ateisti, môžeme sa len tak spýtať sami seba:  "Boli by sme tam? Zostali by sme s Ježišom až do trpkého konca? Naozaj by sme to prijali?"

Nedá sa povedať, čo by ktokoľvek z nás urobil, ale strach by nás mohol ľahko premôcť. Ako Peter by sme ho mohli i trikrát zaprieť. Mohli by sme predstierať, že Ježiša ani nepoznáme.

„Bolo tam aj veľa žien, ktoré sa prizerali z diaľky...“ hovorí Evanjelium podľa Matúša, „medzi ktorými boli Mária Magdaléna a Mária Jakubova a Jozefova matka...“

Aj keby sme počuli – ako učeníci – o zasľúbení zmŕtvychvstania, muselo by byť ťažké uveriť, že Ježisov návrat by bol možný po tom, čo by sme boli svedkom hrozného mučenia a smrti na kríži.

Len o pár veršov neskôr čítame, že „na úsvite prvého dňa týždňa išli Mária Magdaléna a druhá Mária pozrieť hrob“. Boli tam. Objaviť prázdny hrob.

Ponáhľajú sa to povedať učeníkom, ale ešte skôr, ako sa k nim dostanú, zjaví sa obom ženám Ježiš. Zostali tam v najhoršom. Teraz sú tu, aby zažili úžasnú, ohromujúcu a dobrú správu zmŕtvychvstania z prvej ruky.

Niekedy teda musíme prečkať v našom živote aj zlé časy, čeliť vlastnému smútku a utrpeniu bez toho, aby sme utiekli, aby sme neskôr odhalili väčšiu pravdu.

"Všetko čo nás rozčuľuje nás učí trpezlivosti. Každý, kto nás opustí, nás učí stáť na vlastných nohách. Všetko, čo nás hnevá, nás učí pochopeniu a tolerancii. Všetko, čo nás uláča a obmedzuje, nás uči prebrať svoju moc späť do vlastných rúk. Všetko čo nenávidíte, vás učí láske bez výhrad. Všetko, čo vám naháňa strach, vás učí čeliť desivým veciam. A všetko, čo nedokážete kontrolovať, vás učí, ako veci pustiť k vode."

Keď rastieme, môže to bolieť.  Bolesť je znamením života a zdravia zmyslov... Bolesť je predzvesť uzdravenia... V raste prichádzame na to, kde je zmysel nášho života...

Jedno motto hovorí, že mnohí z nás by chodili úplne nahí, keby sa mali obliecť len do šiat utkaných z vlastnej pokory. Pokora je znakom našej vnútornej zrelosti a sily. Či už sme na zámku, či v podzámči, či na kríži alebo pod ním, hlavne sa nepo...