Keby mesiac nebol

Lukáš sa s trhnutím zobudil a rozospato sa rozhliadol. Pozrel na svoje náramkové hodinky. Boli takmer štyri. Pevnejšie si pritiahol prikrývku cez telo a chcel, aby sa jeho myseľ uzavrela a odniesla ho do zabudnutia. 

Ale ako to už býva, nič také nenastalo. Uchopil jeden z vankúšov a objal ho, pričom si predstavoval, že je to osoba, ktorá je tu pre neho a chápe, ako sa cíti. Postupne sa vrásky na jeho čele uvoľnili, keď upadol do spánku.

16.október

Ráno kráčal po známej ceste do školy. Bol zamračený deň s veľmi slabým mrholením. Práve také počasie preferoval. Na tvári cítil upokojujúci závan vánku a vietor predierajúci sa jeho vlasmi mu pomohol upokojiť sa.

Kráčal sám, ale nebolo to nič proti tomu, ako sám sa v skutočnosti cítil. Bolo to, ako keby v ňom bola iná osoba, ktorá sa snažila prelomiť jeho škrupinu a dostať sa von. Tiež cítil, že naňho súčasne pôsobila nejaká sila a stláčala ho. Akoby niečo z neho vyjedalo porcie a snažilo sa ho celého dojesť. V očiach druhých si držal masku predstieranej radosti, no v skutočnosti trpel smútkom.

Praktická časť jeho mozgu mu povedala, aby na to všetko zabudol a uvoľnil sa. Všetko sa mu však vrátilo bez varovania. Snažil sa čo najviac potlačiť svoje myšlienky, ale nedokázal to. Bojujúc proti sebe, kráčal ďalej.

Sedel na svojom zvyčajnom mieste, ktoré bolo úplne vzadu učebne. Sedel so sklonenou hlavou, pretože sa bál, že by ho učiteľ mohol vyzvať, aby na niečo odpovedal. Nebolo to tým, že by bol ignorant, ale ísť na pódium pred celú triedu bolo pre neho smrteľným nebezpečenstvom.

Preto sedel sám v dvojmiestnej lavici. Časť z neho chcela byť sama a iná časť chcela, aby niekto prišiel a posadil sa vedľa neho, žartoval s ním a odvrátil jeho myseľ od smútku. Cítil, že to nie je dobre byť oddelený od všetkých, no neurčito pobadal, že sa v poslednej dobe akosi rád  zahrabe do tej svojej sebaľútosti . Poklepal na stôl s nervóznou energiou, ktorú mal takmer vždy, ktorá nikdy neprestala, no spôsobovala mu únavu.

Popoludní sedel Lukáš prikrčený s tvárou zahalenou rukami na schodoch internátu. V  ubytovni bolo veselo, ostatní sa spolu zabávali a žartovali. Ale on v tom všetkom nevidel žiadny účel. Bol príliš smutný na to, aby oslavoval, tak bol ponorený do hlbokých myšlienok. Vedel, že je nešťastný, ale nikdy nedokázal nájsť dôvod svojho prevládajúceho smútku.

Jeden z geniálnych chlapíkov, Matej, vybehol po schodoch. Matej bol najextrovertnejší chlap na škole. Zastavil sa a spýtal sa svojím obvyklým dokonale priateľským tónom: "Čo sa deje?" Lukáš len zdvihol palec pravej ruky bez toho, aby zdvihol zrak, aby naznačil, že je všetko v úplnom poriadku. Trhol sebou, keď ho Matej jemne potľapkal po pleci a započúval sa do zvuku jeho krokov, keď odkráčal preč.

Pozrel sa na oblohu. Mesiac nebolo vidieť. Chvíľu rozmýšľal, čo by sa stalo, keby mesiac nebol. Páčila sa mu tma a pokoj nočnej oblohy. Hviezdy sa zaoberali zúfalým pokusom preniknúť do temnoty, ale stroskotali, keď boli ponorené do večnej temnoty. Predstavoval si, že jeho myseľ je zahalená tou istou sférou temnoty. Drobné lúče nádeje z času na čas slabo zaiskrili, no vedel, že proti jeho myšlienkam bojujú prehratý boj. Nakoniec ho unavilo sedieť a vrátil sa do svojej izby vyhýbajúc sa všetkým pohľadom okolostojacich.

17. október
Lukáš sa pokúsil sústrediť svoju myseľ na kapitolu, ktorú sa snažil prečítať už takmer pol hodiny, ale prešiel len cez pár slov. Teraz sa jeho žalúdok cítil prázdny a jeho srdce tiež. Ale, to druhé nehrčalo ako prvé. Jeho mozog bol ako ponorený do vane s ľadovou vodou, ktorá zmrazila jeho myšlienky na jednom mieste. Jeho hlava bola plná hlasov, ktoré sa odrážali vo všetkých častiach jeho mozgu. Bolo to, akoby jeho myseľ narážala proti sebe, vytvárala scény veľkého násilia a ničila jeho myšlienky a zábrany. Zadná časť jeho hlavy bola naplnená rozptýlenými emóciami, ktoré neopúšťali priestor pre šťastie a pokoj.

Oči mu zvlhli a slzy sa snažili stekať, ale bezvýsledne. Už to boli roky, čo si doprial ten luxus, že sa rozplakal. Jeho polovica ho nútila zostať silným, zatiaľ čo druhá časť chcela vyplakať všetok jeho smútok. Pozrel sa na hodinky na stole. Bol najvyšší čas spať. Tak rozmýšľal a kráčal k svojej posteli bez akýchkoľvek nádejí a očakávaní týkajúcich sa nasledujúceho dňa.

Prebudil ho hlasný výkrik a zvuky rýchlych krokov. Obul sa  do papúč a otvoril dvere práve včas, aby videl chalanov, ako pobehujú hore-dole schodmi. Zavolal na jedného, o ktorom si myslel, že sa volá Patrik: "Hej, čo je tu za rozruch?"

Patrik vyzeral mimoriadne vážne, keď zašepkal: „Karolovi práve volali z domu ohľadom jeho matky. pohoršilo sa jej."

"Prečo?" Čo jej je?“, vyhŕkol Lukáš.

"Už mnoho rokov bojuje s chorobou," odpovedal Patrik a ponáhľal sa hore schodmi.

Lukáš sa na chvíľu cítil zamrznutý v čase a cítil slabosť v kolenách. Vždy považoval Karola za namysleného chlapíka, ktorý bol vždy obklopený svojou partiou a vykračoval si po škole, akoby mu to miesto patrilo. Nikdy si nepredstavoval, že v sebe skrýva taký obrovský smútok. Zrazu mal nutkanie ísť hore.

Karol sedel na posteli a jeho výzor mal ďaleko od sebavedomého, pekného chlapca, ktorý vždy a všade hovoril svoj názor. Bol bledý a zdalo sa, že sa pozerá na niečo za horizontom. Neplakal, ale v jeho očiach bolo vidieť smútok, z ktorého už nešlo vytlačiť slzy. Miestnosť bola plná chlapcov, ktorí nepokojne stáli a mrmlali utešujúce slová.

Lukáša pohnal nejaký impulz, aby si sadol vedľa Karola a vzal jeho ruku do svojej. Nepovedal nič, len mu dovolil, aby sa o neho opieral a takto tam sedeli bez vnímania času. Lukáš vo svetle Karolovho smútku takmer zabudol na vlastnú biedu. 

19.október

Na druhý deň sedel v učebni s tvárou položenou v dlaniach. Bola hodina matematiky. Mal tento predmet rád a  dokonca bol v ňom dobrý. Preberali väčšinu z toho, čo už vedel. Avšak teraz bola veľká časť jeho mozgu zaujatá premýšľaním o udalostiach minulej noci a rána. Bol stále sám a smutný, ale ten smútok už naňho nepôsobil tak ťaživo ako zvyčajne, len cítil jeho dotieravú prítomnosť vo svojom vnútri.

"Kto to môže vyriešiť na tabuli?" spýtal sa učiteľ so svojím obvyklým úsmevom, čím naznačil, že príklad rozhodne nie je hračka. Lukáš sa pozrel na tabuľu a vedel, že to dokáže vyriešiť bez toho, aby sa zapotil, ale nezdvihol ruku.

Rád riešil ťažké príklady, ale neodvážil sa ísť ku tabuli. Stal by sa extrémne nesebavedomým, keby musel kráčať pred sediacim publikom.  Potom z opačného rohu triedy vstalo dievča a chytilo sa barly. Silvia prekonala ľahkú detskú obrnu a nemala riadnu kontrolu nad nohami. Podopretá barlami pomaly dorazila k tabuli. Oprela sa telom o tabuľu a napísala riešenie príkladu.

Urobila však malú chybu. Lukáš si hneď všimol chybu, ale neodpovedal, keď učiteľ požiadal o zlepšenie Silviinho riešenia. Pocítil nevysvetliteľnú hrču v hrdle a nevedel, prečo počas zvyšku hodiny stále hľadel na Silviu.

Večer ležal v polohe na chrbte na terase internátu a hľadel na oblohu. Obdivoval tú nevysvetliteľnú mohutnosť, keď  nevedel kde to hviezdne nekonečno začalo a kde končilo. Lukáš bol hlboko v myšlienkach o udalostiach dňa a cítil sa mizerne. Ale cítil aj niečo iné ako smútok. Bola to hanba. Nevedel prečo, ale hanbil sa, keď pomyslel na Silviu a Karola. Ale stále to bol smútok, ktorý mu robil spoločnosť. 

Za ním sa ozval mierny šuchot. Impulzívne sa otočil a zistil, že tam stojí Matej s jeho obvyklým úsmevom. Na Lukášove prekvapenie prišiel k nemu a sadol si vedľa neho. Matej sa pokúsil začať konverzáciu o počasí, triede a iných každodenných témach. Lukáš len chytro odpovedal na otázky a očakával, že Matej bude naštvaný a potom odíde.

Namiesto toho sa spýtal: „Čo ťa znepokojuje?"

Toto bola otázka, ktorú Lukášovi ešte nikto nikdy nepoložil. Ľudia ho vždy označovali za introverta a uzavretého, ale nikto nikdy nepozoroval, že by bol smutný. Dokonca ani jeho vlastní rodičia sa ho to nikdy nespýtali. Ale tento chlapík bol prvou osobou, ktorá sa ho to opýtala a  jeho priama otázka ho zaskočila.

Lukáš bez rozmýšľania odpovedal: „Som smutný, pretože nič nemám. Nemám žiadny talent, žiadny cieľ, žiadne sny, žiadnych priateľov, nikoho to nezaujíma, že nemám nikoho a som sám. I ja som nikto."

Usúdil, že Matej si určite pomyslí, že je blázon a odíde, ale bez zmeny výrazu povedal: „Čo je to, čo nemáš? Máš všetko. Ide len o to, že zatváraš oči pred všetkým, čo máš."

Lukáš sa prestal ovládať. Nenávidel Mateja za to, že bol taký pokojný.

"Ako to môžeš povedať? Si Pán Boh? Takmer ma nepoznáš a nevieš ani trochu o mojich problémoch. Si pre všetkých zlatý chlapec. Pocítil si niekedy v živote nejaký smútok?" 

Lukáš lapal po dychu, keď skončil. Bez toho, aby sa pozrel na Matejovu tvár, sa rozbehol preč. Pri zoskoku zo schodov narazil do správcu internátu.

"Ach, Lukáš, prosím, dajte pozor, kam skáčete. A ak uvidíte Mateja Kolára, povedzte mu, že má naliehavý hovor z detského domova.“ S tým odišiel.

Najprv sa rozhodol, že mu nič nepovie, ale trápila by ho však vina z toho, že by ho neinformoval. Bol aj zvedavý.

Takže len vyšiel opäť na terasu a zavolal: „Volali ti z nejakého decáku.“
"Ach, dobre," Matej sa stále usmieval. “Z času na čas volajú.”

Lukáš už nedokázal zadržať svoju zvedavosť: "Prečo by to robili?"

„Vyrastal som tam. Prišiel som sem so štipendiom."

„Čo tvoji rodičia?" opýtal sa nechápavo Lukáš.

"Tých som nikdy nepoznal. Zvykol som dúfať, že sa niekedy objavia, ale koho to teraz zaujíma,“ povzdychol si Matej. 

„Myslím, že by som ten hovor naozaj mal prijať.“

S týmito slovami zbehol po schodoch a v Lukášových očiach vyzeral ako jeden z najsilnejších ľudí, akých kedy stretol. Lukáš sa cítil ako prikrčené mačiatko, príliš vystrašené na to, aby vyšlo zo svojej ulity pohodlia a postavilo sa svetu. Všetok smútok sa z neho vysal a nahradila ho hanba. Nepáčilo sa mu, že bol taký sebecký, keď si myslel, že nemá nič, keď svet bol plný ľudí so skutočnými problémami, ktorí sa napriek tomu stále snažili držať zo všetkých síl.

Vliekol sa späť do svojej izby s ovisnutými ramenami, karhal svoje srdce za to, že bolo také chladné, karhal svoje svedomie za to, že bol taký odporný. V tú noc tvrdo spal bez prebudenia. Napriek tomu sa mu snívalo o jeho matke, ktorej už dlho nezavolal a dlho sa s ňou poriadne nerozprával. Varila v kuchyni u nich doma, keď cez okno videl známe lístky  na chladničke a niekoľko zarámovaných fotografií, na ktorých bol ešte malý. Začal si neuvedomovať, aké krásne to všetko v skutočnosti bolo. Keď tam stál a rozhliadal sa, jeho matka sa otočila, s úsmevom podišla k nemu a objala ho.

20. októbra

Keď kráčal do školy, bol očarený krásou sveta okolo seba. Pred ním kráčalo niekoľko chlapcov, ktorí sa občas rozprávali a smiali. Pribehol k nim a zvolal: „Ahoj!“. Vyzerali trochu zarazene, ale potom ho pozdravili a kráčali s ním. Karol, ktorý bol medzi nimi, k nemu pristúpil s úsmevom. Jeho oči hovorili Lukášovi, že mu je vďačný. Prvýkrát vošiel do triedy prednými dverami a podišiel k učiteľovi, aby mu zaželal dobré ráno. 

Inštinktívne sa chystal zamieriť k poslednej lavici,  keď si všimol prázdne miesto v druhom rade. Až keď si sadol, vedel, že si nečakane prisadol vedľa Silvie, ktorá vyzerala trochu prekvapene a možno trochu vystrašene. Lukáš to pochopil, pretože sa cítil v danej situácii rovnako, keď sedeli teraz zrazu vedľa seba. Nasadil teda široký úsmev, natiahol ruku a povedal: "Ahoj, Silvia."

Vyzerala ohromene, no jej tvár sa postupne upokojila do úsmevu. Vzala jeho ruku, potriasla ňou a povedala: "Fajn, že si si prisadol."

Hodina matematiky, ktorá nasledovala, bola najlepšia, akú mal v celom svojom živote. V triede reagoval dobre a každé slovo, ktoré učiteľ vyslovil, bolo mimoriadne zaujímavé. Dokonca aj rozhovor so Silviou ho veľmi potešil.

Keď sa hodina skončila, vstal zo svojho miesta a rozhliadol sa okolo seba a videl, že Matej sedí sám v poslednom rade. 

"Takže, vidíme sa," povedal Silvii a ona s úsmevom prikývla.

Odkráčal do zadnej časti triedy, pozdravil ostatných ľudí a nakoniec si sadol vedľa Mateja. Ten si zložil z uší sluchátka a so záujmom sa na neho pozeral.

„Sorry za všetko, čo som ti povedal. A som vďačný za tvoje slová,“ vysúkal zo seba Lukáš.

Matej prikývol a nasadil mu na uši svoje sluchátka:

... opäť máš pocit, že ťa na svete nič nebaví,
vraj nemáš dôvod prečo meniť svoje obavy,
slnko ti zapadlo, život sa do tmy ponoril,
hviezdy dnes nevyjdú len ak by si si ich zas urobil,
patrí ti a je len a len tvoj nikto nemá pravo na tvoj svet,
je to fajn len skús sa aspoň raz nad sebou na chvíľu zamyslieť,
je to tvoj svet ale dokedy budeš vládať ďalej takto žiť,
ten čas veľmi rýchlo pominie s ostrím ihly strácaš svoju niť,
vravíš že svet je veľkou vymyslenou rozprávkou,
kde nič neznamenáš ak žiješ bez prachov,
ja s tebou vážne so všetkým súhlasím,
len čo s tým tvojim krátkozrakým riešením... ?