Kam smeruje liberálna demokracia? K rozvoju človeka alebo k jeho úpadku? Jestvujú sú riziká slobody?
Pred mnohými rokmi, na jeseň, začal študovať na gymnáziu v okresnom meste. Predchádzala tomu však akcia, akú si dnes už vôbec nevieme predstaviť. Nevzali ho na gympel v krajskom meste, kam sa pôvodne hlásil. Rodičom to prišlo divné, lebo mal dobrý prospech, a tak sa išiel jeho otec spýtať pani riaditeľky. To, čo počul, ho poriadne zodvihlo zo stoličky. Neprijali ho preto, lebo na základnej škole chodil na náboženstvo.
Jeho otec potom doma predniesol pamätnú vetu: „Keby bol chlapec hlúpy, tak to neriešim. Ale keď je to kvôli náboženstvu, tak to teda nenechám len tak!“
Začal písať na všetky možné strany, dovolával sa náboženskej slobody na základe deklarácie ľudských práv, keď nereagovali na okrese, tak písal na kraj, potom až na ústredný výbor KSČ, nakoniec napísal Gustávovi Husákovi, že zverejní celý prípad v západných médiách. Až po tejto hrozbe niekto zareagoval a 3. septembra dostal rozhodnutie o prijatí na gympel v okresnom meste, pretože v krajskom meste vraj už na gymnáziách nie je miesto. Samozrejme nikto nič nevysvetlil, nikto sa neospravedlnil.
Áno, toľko energie, toľko času, bolo vtedy potrebné vynaložiť, aby človek získal to, na čo mal podľa všetkých zákonov právo. A ešte to nemalo vždy taký happy end, ako v jeho prípade. A potom niekto povie, že za komunistov bolo lepšie. Keď oslavujeme výročie Nežnej revolúcie, tak naozaj máme čo sláviť! Sloboda má veľkú hodnotu, a nie je to samozrejmosť!
Keď bol v 80. rokoch lekárom v okresnom meste, tak na neho došlo udanie, že umožňuje kňazovi návštevu pacientov v miestnej nemocnici bez súhlasu riaditeľa. Zavolali ho na výsluch na ŠTB a pohrozili mu, že za takýto zločin môže dostať až tri roky väzenia. Ale hneď ponúkli riešenie. Keď im bude pravidelne donášať informácie o nemocnici, tak ho nechajú na pokoji. Dosť razantne to odmietol. Potom doma čakal, kedy si pre neho prídu. Chvalabohu neprišli.
Niektorí ľudia považujú celú súčasnú západnú kultúru za nemorálnu. Záchranu hľadajú buď niekde v totalitách alebo niekde v minulosti – v monarchiách, kde vládol panovník z Božej milosti. Žiadny z tých systémov však neponúka človeku ani zlomok tej slobody a tých práv, ktoré mu garantuje práve liberálna demokracia. Iste, ani tá nie je dokonalá. Môžeme si zvoliť vládcov, ktorí nám budú škodiť, môžeme presadzovať práva, ktoré sú proti životu. Lenže liberálna demokracia má tiež mechanizmy, ako takýmto chybám čeliť. Slobodu slova, vzájomné vyvažovanie moci, neštátne neziskové inštitúcie, nadradenosť práva nad jednotlivcom… A to všetko ten nedemokratický a neliberálny systém nemá, tam sa človek nemôže nijako brániť mocenskej vôli.
Za bývalého režimu sa mohlo potichu nadávať, ale to bolo tak všetko, čo sa mohlo robiť. Keď sa niekto snažil vniesť do neho nejakú lepšiu morálku, hlbšiu duchovnosť, tak s ním štát škaredo zatočil. Dnes sa síce tiež môže nadávať na politiku alebo na celú spoločnosť, ale na rozdiel od socializmu sa môže aj niečo robiť pre jej zlepšenie. Môžeme zodpovedne voliť, môžeme vstupovať do politických strán a presadzovať tam hodnoty, ktoré sú nám drahé, môžeme byť aktívni v komunálnej politike a pracovať tam v prospech miestneho spoločenstva, môžeme zakladať neziskovky pre rôzne služby ľuďom v núdzi, môžeme sa zapojiť do života cirkvi, môžeme hovoriť, písať, slobodne šíriť svoje názory.
Avšak liberálna demokracia je závislá od morálky jednotlivých ľudí. Ak sa dnes hovorí o kríze demokracie, tak je to predovšetkým kríza morálna. Americký filozof Michael Novak hovorí, že:
Demokracia závisí od morálnych ideí dokonca viac ako v nedemokratickej spoločnosti, pretože závisí od slobodných rozhodnutí svojich občanov. Na ich prežitie musia formovať obyčajných ľudí k výnimočným morálnym výkonom.
No, to sú už celkom silné slová. Ale logické, ak demokracia necháva priestor pre ľudí bez morálnych zásad, tak v nej musia byť na druhej strane ľudia s veľmi silným morálnym zmýšľaním, aby spoločnosť ako celok smerovala k dobru.
Prevedené do bežnej reality, ten, kto kradne a klame, sa rád obklopuje ľuďmi, ktorí tiež kradnú a klamú. Naopak ten, kto má úctu k dôstojnosti každej ľudskej bytosti, ten bude voliť také osobnosti a presadzovať také zákony, ktoré sú v súlade demokratickými princípmi.
Po roku 1989 bol primárom v nemocnici v hlavnom meste. 29. novembra bol zrušený článok ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Pár dní potom ho navštívil okresný tajomník, teda ten, kto mal z pozície tejto strany kontrolovať prácu lekárov a chcel sa so ním dohodnúť, ako budú spolupracovať. Nechápal ho. Jemu vôbec nedochádzalo, že nad ním nemá žiadnu moc. Áno, stará skúsenosť hovorí, že ten, kto má moc, ten sa jej nerád vzdáva. Bol neústupný, nakoniec ho musel vytlačiť z dverí. Takýmto človekom je náš strýko.
Tak vám prajem, ak máte nejakú moc, aby ste ju užívali naozaj v prospech ľudí, a keď príde čas, aby ste sa jej vedeli vzdať. Ak na sebe cítite neprijateľné prejavy moci, či už v politike, v biznise alebo v zamestnaní, aby ste mali odvahu sa proti nej postaviť. A hlavne si vážme slobodu, ktorú v súčasnosti máme.
