Čo hovorí duša telom?

My ľudia ku svojej existencii nepotrebujeme len potravu, vodu a vzduch. Máme systém potrieb, ku ktorému patrí potreba cítiť, myslieť, rozumieť, prežívať, veriť, vyjadriť sa, vytvárať vzťahy, vnímať svoju sebahodnotu a integritu.

Počúvajme reč svojho tela a snažme sa jej porozumieť.Aby sme získali viac sebadôvery vo vnímaní svojich potrieb a v ich uspokojovaní, aby sme cítili, prežívali a vyjadrovali to, čo cítime. Aby sa z našej duše a tela stal opäť jeden nerozlučný celok.

Moje telo so mnou celkom intenzívne komunikuje. Pamätám si, ako som v deň, keď mi snáď nič nebolo dosť dobré, padla pri pingpongu tvrdo na koleno. Podľa psychosomatiky je koleno totiž o pokore. Inokedy som celé dni špekulovala nad vecou, ktorá sa vyšpekulovať nedala. Hlava mi išla prasknúť, až kým mi ju dvere od auta nepribuchli, keď som sa naťahovala po nejaké tašky. Hneď mi hlava prestala špekulovať nad nevyšpekulovateľným. Keď si toho naberiem na seba veľa, cítim to v krížoch.

Keď nezvládam nejaké vzťahy, ozvú sa obličky. Podľa čínskej medicíny sú pľúca o smútku a pečeň o hneve. Aj keď s tým môžete absolútne nesúhlasiť, aj v tejto chvíli musíte cítiť, ako vám nesúhlas rezonuje v bruchu. Pri pomyslení na to, aký je toto celé nezmysel, sa vám štartuje žlč a v oblasti žalúdka sa tiež dejú veci. Skrátka naše telo reaguje na to, čo cítime a spätne nám „displejuje“, keď niečo nemáme zvládnuté. Preto vnímam ako veľkú slobodu nepotrebovať niekoho presviedčať o svojom názore. Občas sa mi to darí a cítim sa pri tom rozhodne zdravšie.

Možno nám prišla choroba len niečo povedať o našich postojoch k sebe, o sebadeštrukčnom móde, ktorý je taký dlhý a silný, že sa aj bunky rozhodli ho prebrať a prerásť do choroby. Je to môj názor, je to moje pozorovanie vo vlastnom svete, ale tiež v životoch z môjho okolia. 

Tým som vám len chcela popriať veľa zdravia na záver: majte sa v moci, aby ste nezostali v ne-moci. 

Choroba je konflikt medzi osobnosťou a dušou.
Nádcha beží, keď telo plače.
Bolesť v krku sa upchá, keď nehovoríš o svojom trápení.
Žalúdok páli, keď sa hnev nemôže dostať von.
Diabetes napáda, keď osamelosť bolí.
Telo priberá, keď nespokojnosť prituhne.
Bolesť hlavy deprimuje, keď sa pochybnosti zvyšujú.
Srdce sa vzdáva, keď sa zdá, že zmysel života končí.
Alergia sa objavuje, keď je perfekcionizmus netolerovateľný.
Nechty sa lámu, keď je ohrozená obrana.
Hrudník sa sťahuje, keď pýcha zotročuje.
Tlak stúpa, keď strach uväzňuje.
Neurózy paralyzujú, keď „vnútorné dieťa“ tyranizuje.
Horúčka zahrieva, keď obrana odpáli hranice imunity.
Kolená bolia, keď sa pýcha neohne.
A tiché bolesti? Čo hovoria o našom tele?
Choroba nás varuje, keď urobíme chybu.
Cesta ku šťastiu nie je priama.
Vedú nás po nej krivky nazývané očakávania.
Sú tam semafory – Priatelia.
Výstražné svetlá – Rodina.
Náhradné diely – Rozhodnutia.
Výkonný motor – Láska.
Palivo – Trpezlivosť.
Dirigent a riešiteľ – Stvoriteľ.