Babičkino prianie

Babička všechno dovede, spravit vláček, když nejede, uplést čepici na medvídka, linkovat sešit bez pravítka, zná se se všemi zvířátky a nejlíp vypráví pohádky.

Po tom, čo ju obsadili do roly starej mamy v divadelnej hre, chcela ešte viac nájsť svoju skutočnú vnučku.

"Babka, babka, povedz nám príbeh!" Štyri milé deti sedeli pri mojich nohách a s očakávaním na mňa hľadeli. Zrazu nás vyrušilo tlieskanie. 

"Úžasné," povedal režisér a vystúpil na javisko z uličky kaplnky. "Okrem toho, mohli by ste, deti, trochu viacej sedieť čelom k publiku?"

Deti sa posunuli čelom k prázdnym laviciam, ktoré sa o niekoľko dní zaplnia kvôli hre v kostole. 

"Perfektné," povedal režisér. "A teraz, stará mama, čítaj svojim vnúčatám."

Zasiahol ma smútok. Keby som len mohla čítať svojmu skutočnému vnúčatku! Mala som vnučku, ale nikdy som ju nestretla. Pred šestnástimi rokmi bol môj syn vo vzťahu, ktorý skončil rozpadom. Ale vzišlo z toho požehnanie: dievčatko menom Lena. Túžila som byť pre ňu babičkou – no krátko po pôrode sa matka presťahovala a nezanechala žiadnu adresu.

Môj syn netušil, kde je jeho dcéra. V priebehu rokov som meste zisťovala informácie, lebo som sa pokúšala nájsť bývalú môjho syna, ale zdalo sa, že nechce, aby sme ju našli.

Pred týždňom som sa pripojila k tomuto novému zboru a okamžite mi ponúkli rolu starej mamy v hre. Teraz som sa aspoň mohla vydávať za babku. Skúšky prebehli dobre a konečne prišiel deň predstavenia. Vystúpenie bolo skvelé.

"Všetci ste tam na javisku vyzerali tak prirodzene," povedal jeden z mojich priateľov.

Potom sme išli do pivnice kostola občerstviť sa. Podišla som k jednému z dievčat v hre. Skúšky boli takou smršťou, že sme sa nikdy poriadne neporozprávali.

"Ako sa má moja vnučka?" žartovala som.

"Fajn!" odpovedala. Zrazu prišiel niekto iný a spýtal sa dievčaťa, ako sa volá.

Nebola som si istá, či som správne počula odpoveď dievčaťa. Ale prinútilo ma to položiť jej ďalšiu otázku.

"Ako sa volá tvoja mama?"

Ona mi odpovedala. Zostala som akoby v šoku. 

"A ako sa volá tvoj otec?"

Povedala meno môjho syna.

"Lena," povedal som, "nebudeš tomu veriť...ale ja som naozaj tvoja stará mama!"

Do kostola začala chodiť len týždeň predo mnou. Od toho dňa, keď sa hralo, sme zostali v blízkom konatkte. Prednedávnom zo mňa dokonca urobila prababku. Som vďačná, že moje veľké prianie sa mi splnilo. Veď nenadarmo sa hovorí, že " koniec dobrý-všetko dobré".