Vladimír Špurek
Moje telo
verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri
Vladimír Špurek
Dojatie je mŕtve
verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri verše Janko Neri
Vladimír Špurek
Cyril a Metod, Róbert Bezák
Chcem si s bratmi a sestrami priam naprieč Cirkvami pripomenúť zvlášť tento rok príchod Cyrila a Metoda sem do tohoto priestoru. Tento rok však zvlášť. Veci plynú vedľa seba. To zvláštne je, že ten čas od príchodu podnes sa sám premostil. Stalo sa tak niečím, čo nemá obdobu v dejinách našej miestnej Cirkvi, ktorá sa dovoláva biskupa Metoda, nie už tak Vichinga. Arcibiskup Róbert Bezák bol odvolaný.
Vladimír Špurek
Stĺporadie stromov stro, requiem za mŕtvou infantkou, pohrebná reč
Tam boli potom stromy. Ako rástli, tak rástli a slnko bolo zas inde. A v tom prítmí, čierno, tmavo, chrastie, rastie. Siete pavúkov ohradili prapodivný raj. Zbláznený kraj, zbabelý dav. V stĺporadí smutných stromov nezažínaj sviecu. Tam kdesi v dolnej časti, vo vysokej tráve, tam kdesi, hľadaj, tam to je. V tme. Musím sa rozhliadnuť. Až bolestivo túžim nahmatať ten zvláštny priestor. Kde som bol? Kto to bol? Už nie? Už nie? Už nie je. Aj tí, čo idú za mnou. Zástup bez slov. Nesú, v rukách tajomno, niečo prikryté závojom. Najprv bol skoro čierny, teraz sa zdá byť biely. Kráčajú. Aký je to pochod? Stále ste nezastali?
Vladimír Špurek
Orie_šok a tak, všetko, všetko kvitne
Keby viac spievali lesy. Večne spievajú lesy. (Trygve Gulbranssen) Keby sa k nim pridala každá hora. Keby sa každý krásny kút ohlásil a pozvánka by platila od splnu do splnu. No... čo by bolo? Bol by to máj – zreteľnejší. Rajská záhrada by viac pripomenula, kade chodí Boh? Kade chodí, keď spomína. Kde spomína, keď čaká. Nie Adama... nejakého jeho vnuka. Kvety kvitnú, ba strom sa mení na lúku vo vertikále. Pán vstal! Pukla chladná skala hrobu. Zlomený rajský strom sa zachránil v poslednom malom konáriku a znova prinesie novú úrodu.
Vladimír Špurek
Sviečkovej manifestácii, čosi ako hold
- alebo skôr komu hold, komu kvapku smiechu Len tak (alebo odrazu) by som sa chcel zahĺbiť do pocitov ľudí, ktorí ubližujú ľuďom v štb. Prejdime si to spolu. Musí to byť grobianske vyjsť si na námestie a ohrozovať nevinných, nič zlého netušiacich príslušníkov. Toto je špeciálne ocenenie tých sviečkových... Veď akosi nechtiac mohli utrpieť stres. Taký fanatizovaný rozvášnený dav.... Fundamentalisti... kde sa hrabe Blízky východ. U nás boli skôr. A prvými obeťami dobrí chlapci z š t b. Alebo keď niekoho bijete, urážate ho, nadávate mu. Hliadkujete. Šoférujete a ľudia a nie a nie ustúpiť... Uznávam, ťažký údel. A ani nehovorím, že naťahovať sa s tými zatknutými a pod. Viem pochopiť, že keď ich museli prepustiť, prežívali hnus. To nebol koniec ich utrpenia. Veď sa im dokonca celých 5 minút, slovom päť, vyhrážali stíhaním! To kde kedy kto videl? Akože obžalovať chlapca z štb? To kam ten svet speje! Veď sa príslušné orgány aj spamätali a nič nebolo. Žiadne súdy. Komunista štbák, to nie je nijaký zločinec, to je pán!
Vladimír Špurek
Tak sme si na čistom. Ale ešte len budeme.... Jonáš. Ninive.
Národ hynie, trpí. Kráľ aj Štúr, Bernolák takto hľadeli na tie naše vŕšky, na prekrásne hory, čo sme dostali do daru. Národ sme malý, ale hory máme také vysoké, že nám ani Poliaci nevidia do hrnca. Sami do neho poslednú dobu poctivejšie nazeráme. Keby si mala, sloboda, hniezdo sťa tí vtáci, hľadal by ťa vo dne, v noci, O slnci, mesiaci.
Vladimír Špurek
S ľuďmi proti gorilám!
Ja nemám nič nové a ani nič mimoriadne, čím by som prispel k hnutiu mojich spoluobčanov. Podelím sa len o niekoľko pocitov. Problematika, ktorá v tejto veľkej zime konečne dokázala ľudí na Slovensku spojiť a postaviť na námestia, je pomerne známa. K nej je potrebné len toľko, aby sa k nej vyjadrovali odborníci. Aby sa kauza dočkala úplného vyšetrenia, súdu a rozsudkov. Patrím k tým, ktorí v novembri 1989 stáli na námestiach. Chceli sme zmenu. Neskôr sme sa pomaly stali terčom výsmechu. A to práve preto, čoho sme svedkami dodnes. Lebo tí, čo zrejme mali ďaleko na námestia, to mali blízko do centrál strán.
Vladimír Špurek
Čas je kruh v bytosti, v blízkosti pastieri
Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje. Pozerám seriál, ktorý som videl ako dieťa. Pýtam sa, čo som urobil za ten čas. Aká emócia bola a zostala. A napokon. Je to skoro neuveriteľné. Tá istá. Seriál prešiel okolo. Pôvodne to malo byť všetko inak. Všetko „teraz“ je len improvizácia zhasnutých preludov. Odvolávanie sa, mykanie plecami. Zvraštenie úst, čela. Pohadzovanie rukami. Plýtvanie silou. Vysušovanie až do stavu pamätnej múmie.
Vladimír Špurek
Prečo si mi dal žiť na konci dejín?
Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené. Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.
Vladimír Špurek
Nad riekou o správnom žití
Nie, práve teraz sa mi to nehodí. – Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné.
Vladimír Špurek
Hadova plazivá menlivá úvaha
Chodím po bludisku duševnej plochy. Boh je za mojím chrbtom. Možno je všetko len nominalizmus. Možno sa však všetko odohráva na ploche duše. Hľadám všetko, čo je autentické. Kresťanský Boh je pre mňa autentikum. Bludisko je šírka, on je výška. Znovu by som privítal svit slnka ako sprostredkovanie poznania a slobody bytia. Myslím, že toto je priam interkozmické. Zovšeobecňuje to, čo chcem dnes písať o dieťati. Nemalo žiť, žije. Abstrahuje, skicuje, vyvyšuje to. Slová unášajú, dieťa sa mi však stráca.
Vladimír Špurek
Miesi svetlo
Pochodím po krajine. Rozvešiam zástavy. Kúty, kde Adam zanechal len tmu. Spálené možnosti. Zlo sa akoby stupňuje. Dobro a Boh, čoraz žiadúcejšie veci. Veľká noc ma zastihne v duši, urobí to relatívne nemilosrdne. Musí. Zasvieť! Zasvieť! Kdesi blízko cítim Tvoj jas. Vstal si z mŕtvych. Už ťa nevidieť, iba keď sa zjavíš a zas zmizneš. Aká je to túžba po Tebe? Prečo ju mám ja a niekto, hoci je blízko, ju nemá? Toľko jasu okolo. Temnota sa tratí.
Vladimír Špurek
Kríž rozbil okno, bol rozmerný
Pokroč dopredu. Povedz, kto si. Aké je tvoje meno. To meno pre tento časopriestor. Potom a v prednom rade, v prvých radoch čakaní očakávaní, aké je tvoje meno nového času. Ten príde a nebude meškať. Nebude sa pýtať. Izba je ako strom bez dverí. Strom bez dverí. Vidíš?! Ako ti to ťažko vyjadrím! Preto k tebe asi tak ľahko cestou prejdenou nezájdem. Možno na rukách, možno na nohách. Neprichádzam búrať mraky. Je to len sled poznaných slov. Stohov myšlienok, slov, mračných úvah niekoho iného. Chápe, že keď nevidíš, tak izba je ako ulica a fúka vietor, ani nevieš odkiaľ, ani kam, ani čo to je.
Vladimír Špurek
Ro_zvrat
Videl som kubíky hliny ako vyleteli do vzduchu. Zem sa sypala ako piesok, ako prach, ako hnedý sneh, ako popol sopky. Jeho hnev sa rozlieval, láva pretekala svoje pevné korytá. Boží anjel sekal mečom, mohutnými údermi udieral zem. Snažil som sa uhnúť, nebolo vlastne kde. Rukami som si zakryl tvár.
Vladimír Špurek
Pierko a dlaň
Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno.
Vladimír Špurek
Sedem vrchov
Sedem vrchov som prešiel, ešte tisíc zostáva. Za každým sa zdám mužom, ktorý vystúpil. Potom však zliezam do prázdnych údolí. Hľadím na všetky oblohy. Potom dvíham ruky a chvíľu dýcham. Za obzormi sa očami dotýkam všetkých víťazstiev. Všetkých neznámych krajov. Krajín o toľko zázračnejších ako boli krajiny krásnej Kataríny.
Vladimír Špurek
Lakonická lúka, pastorála
Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch. Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš.... Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei.
Vladimír Špurek
Masívne sadové
Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad - to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné kontúry.
Vladimír Špurek
Mrakovo plotové tendencie
Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon... skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo... vlastne... no vieš.... vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš... Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky. Na okraj: Vlastným majstrom mračnej tendencie je Ušák.
Vladimír Špurek
Peri_pat_etika
Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého... Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je deštrukcia.
Vladimír Špurek
Oheň nehladuje
Vystupoval po kamenných stupňoch vyššie. Kdesi. Trochu cudzo. Nikto sa dôkladne nepýta, kam ho vedú. Spomienka na záhradu, ktorá unikla do neba pred prenasledovateľmi. Preletí okolo v nedohľadnej neblízkosti. Sú pomníky dávnych balád. Po čase predsa padá z neba rosa, ataraxia. Mundus somnabuli.
Vladimír Špurek
Kráčať po poli pred ľuďmi
Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať...
Vladimír Špurek
Posledný výkrik
Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho.
Vladimír Špurek
Na mojom pleci
Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty sa tam niekde musíš nájsť. Tak sa pozri. Dnes. Píšem Ti tento smutný odkaz. Pribijem ho na skaly. Kým prídeš, keby som tu nebol. Čakám ťa.
| předchozí | 1 2 3 4 5 6 | další |
