Peri_pat_etika

Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého... Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je deštrukcia.

Myslím, že im došlo, že je ľahšie zoťať strom, ako ho pochopiť. Zoťať strom, ako ho postaviť. Alebo aspoň zasadiť. Povedať mu: Buď! Aspoň dnešný stav tejto krajiny a jej vnímania taký je. Alebo aspoň vypáliť. Oheň vyhasol.

Som v priestore. V istom zmysle sa inteligencia, myseľ, ego, poznávajúca substancia nemôže zaobísť bez fyzickej prítomnosti. Ba ešte aj Syn Boha prijal telo ako nevyhnutnosť svojej misie.

V kakaových bôboch dohasína bolesť otrokov. Zohnuté chrbáty sa zle umiestňujú do rakvy. Tento rok bôby z ich hrobov zdražejú.

Som, som v priestore, realizujem svoje bytie. Je v tom zlomok nevyhnutnosti. Preto istú časť akéhosi ukotvenia pripisujem Bohu. Som hranol zvisle nad zemou, kde je tomu začiatok, ťažko hádať. Neskúmam to. Hranol je priehľadný do tej miery, aby nie že nebránil svetlu, ale aby nedonútil svetlo klamať o sebe.

Oveľa viac vecí ako pripustíme je nesmierne abstraktných. My si myslíme, my vieme. Ale čo je vlastne dôležité? Existovať alebo vedieť? Teda byť. Veci okolo mňa – hranolu – sú vesmírne farebné. V tej kráse strohosti a nenútenosti.

Aký sa videl svet z pohľadu zhmotnenej substancie s menom Ježiš?

Dnes mi bolo oznámené, že činnosťou človeka na planéte, dajme tomu v pásme, kde sa realizuje moje biologické bytie, ustúpili lesy. Predstavujú pôvodný spôsob existencie. Alebo len kolonizáciu priestoru stromami. Človek si viac želal trávu, užitočné stromy a kry. Vypaľoval nezmazateľné znamenie osudu priamo do tváre zeme. A tie kvety neľutovali vypálené stromy, ale s nadšením prijali ponuku byť. Kto usmerňuje bytie?

Mne by úplne postačilo byť. Samotný fakt existencie je dokonale náročný. Zdá sa mi, že Boh vo svojom zámere očakáva koexistenciu viac ako vládu. Podrobovanie sa, alebo lepšie povedané statočný zápas s tým, čo ktosi iný nazval pätou Achila.

Alebo kakaové bôby, ktoré otrokom spôsobujú slasť poznania zániku a to neodvratného. Hory, ktoré sú pekné, ale neprístupné a radosť, únik neprinesú. Besnenie živlov sa mierne prevalilo cez Lebečné miesto a fúka stále viac ku koncu polí.

Hranol nemá ruky, nemá hlavu, teda ani tvár, iba hrany, ostré hrany a lomí. Ničí priestor formovaním svetla, ktoré je inak verejne dostupné. Koľká skazenosť! Tak spokojne by sa dalo hniť v tomto močiari vesmíru.

Nad všetkým len kríž. Nič viac neostane. Len vyrovnaný, pravidelne prehraný boj s nevyhnutnosťou realizovať sa existenciou s dopredu ustanoveným limitom, patom...

Prehra... tak čo ja viem na tri dni. Alebo dopredu definovať šťastie ako sedem úderov do srdca, to je dokonalosť. Ísť do chrámu a vypočuť si dopredu proroctvo hrôzy. Lebo ak to nie je dokonalosť, proste zmysel uniká. A potom? Nech sa stane všetko, čo Kristus pripravuje s osláveným telom.

+