Oheň nehladuje

Vystupoval po kamenných stupňoch vyššie. Kdesi. Trochu cudzo. Nikto sa dôkladne nepýta, kam ho vedú. Spomienka na záhradu, ktorá unikla do neba pred prenasledovateľmi. Preletí okolo v nedohľadnej neblízkosti. Sú pomníky dávnych balád. Po čase predsa padá z neba rosa, ataraxia. Mundus somnabuli.

Rozpätie vrchov. Oni len sú. Ukrývajú zásoby smútku pod zemou, pod hŕbami kameňov. Dnes nemusia klamať. Vypni zvuk nebeskej oblohy. Voda kdesi krája, tvorí niť. Chlácholivo uniká opačným smerom. Nie je vlastne nič. Do akej miery je priestor rozhodujúci?

Skala nepozná zľutovania, či je to Sierra alebo hocikde. Ranené zviera včera uniklo prenasledovateľom, dnes v húšti i tak zomiera. Prejdime pár metrov, nedá sa. Vystúpme vyššie, k vyšším métam, k ničote platenia dlhov za život, vzduch, vodu a oheň, Hefaistos.

Tu dolu teda niet po činoch ničoho s konečnou hodnotou. Oheň dohorel, býva tu čoraz chladnejšie.

Kradnúť oheň bohom. Pomstia sa kruto, a bohmi ani nie sú. Ako vytepať čo len slovo, oheň dohára, slovo zamŕza. Múzy a víly v lesoch so smiechom zabíjajú bláznivých, čo nevhod vstúpili do hôr. Ráno zem pokrýva zem rosa a prítomnosť mŕtvych tiel s dramatickým výrazom, posledným.

Vystúp vyššie, tu dolu niet vecí, pre ktoré si šiel dolu a nižšie. Možno je to na neuverenie. Ale tu niet o čom hovoriť. Nesieš chladnú pochodeň. Oheň sa ukrýva pod zemou. To teda bolo hrdinstvo, teraz sa chveješ od obyčajnej zimy. Len kráčaj! Kto kráča, ešte žije.

Zem je príjemná na dotyk, ostré kamene ničia záblesky lúčov v tme. Stromy skrývajú sychravú pieseň. Otupno a plnosť nádhery v prázdnote. Posledné záchvevy vesmírnych svetov. Majú dostatok ohňa a sám sa prelieva v predpokladaných metamorfózach. Nad ránom je teraz už chladno, vystúp kúsok vyššie. Krása je otázkou bolesti. Je to neochota zaplatiť nesmiernu cenu za oheň. Veď je to také nič, je a nie je, stačí trochu vody... Hoci špinavej. Oheň sa naposledy zjaví v kaluži, pohrúži sa v nej, ale  v nej napokon nie je, hoci on ponoril ruku.

Boh dnes mávol nad zánikom. Unavený zo šliapania v lise, ruky červené, kráčajúci popri mojom plote. Boh unavený neustálym zlom. Zhon zla. Prázdnota a ničota, za ne sa ukrývaš, Pane, ako za oblaky. Ohňa niet... nemajú ohňa, niekoľko sudov vody... Somnabuli.

Podanie ruky, dotyk rán znovu spôsobí oheň. Ak prekročí hranicu, napokon sa stane mnou. Zhorí. Kráča. Ešte krok! Nepribližuj sa, kričí Izaiáš, nepribližuj sa. Nečistý, nečistý! Niekoľko stupňov ohňa, kde sa tu berieš. Možno ti dnes vôbec nič nepoviem. Jestvovanie je samo výrazom. A nezostaňme tu, poďme vyššie. Motív obrysov tmavých nočných stromov, boja sa ohňa. Kto by v mŕtvej pochodni videl zmŕtvychvstanie v blikote najprv jemného plamienka. Noci už bývajú chladné.  Niet dosť ohňa proti zime, lebo kde ho je trochu, bude viac a zima je všade, voda chladí na mokrých nohách. Hora je autentický chrám, starší ako antický, príbeh ohňa. Vystúp trochu málo vyššie, kráčam za tebou vyššie, sinonimum bolesti.

Pro-metee, kam si chcel? Ukradnúť oheň bohom, čo ani nie sú? Obrysy, méty, prepodobné, studený chrám. Ty vieš, že Boh svojho Syna vydal. Kríž neostal neobsadený. A kríž zabíja, odníma život, aby ho preniesol inde. Berie oheň, ukuje medzi skaly. Páli, vypaľuje znamenie, daj ešte viac.

Ostáva pravda o živote, primitívne opiddum nízko, nízko. Pro-metee, primeraná cena. Boh dáva pokoj. Za každou horou je tieň, robí ho mesiac, nie oheň. Mesiac je výsmech, tam prelievajú oheň, dolu je nič. Dokopy hodnotné nič. Tak dobre. Vystúp trochu ešte vyššie. To ťa naučí, kradnúť oheň! Skade ho máš? Pomaly, nech sa rozhorí. Bliká, poskakuje, maličký.

Černosi v diaľke spievajú s pohľadom do malého ohňa: Už príde Pán! Len vieru mať, dúfať a ísť! Už príde Pán! Ja viem.

+