Kríž rozbil okno, bol rozmerný

Pokroč dopredu. Povedz, kto si. Aké je tvoje meno. To meno pre tento časopriestor. Potom a v prednom rade, v prvých radoch čakaní očakávaní, aké je tvoje meno nového času. Ten príde a nebude meškať. Nebude sa pýtať. Izba je ako strom bez dverí. Strom bez dverí. Vidíš?! Ako ti to ťažko vyjadrím! Preto k tebe asi tak ľahko cestou prejdenou nezájdem. Možno na rukách, možno na nohách. Neprichádzam búrať mraky. Je to len sled poznaných slov. Stohov myšlienok, slov, mračných úvah niekoho iného. Chápe, že keď nevidíš, tak izba je ako ulica a fúka vietor, ani nevieš odkiaľ, ani kam, ani čo to je.

O tom ti chcem, musím. Mienim povedať. Mierim.

Mietnutie. Dmietnutie. Odmietanie ako dar. Ako celostná služba. Ako všetko, všetko vo všetkom. No ja viem. Je to úplne protichodne obrátené na seba. Trochu pilátovsky... čo je normálne. Čo je pravda? Čo je odvaha, stáť pred zástupom vojakov a ťať uchá? Zauchá? Plaziť sa s mečom na hada? Alebo odmietnuť. Odmietnuť pozvanie k ohňu? A potom to príde. Každý rok to zopakujú a nič sa nemenilo. Vážne. Nič sa nemenilo. Ležíš. Požehnaný od Pána. Prečo by sme otáľali? Tak dokonaj požehnanie. Rád by som ťa spoznal v tej podobe i v tej, čo ešte nevidíš. Maroš mi dal ten odkaz. Zohriať sa pri ohni, potom sa za to zahanbiť. Áno. Potom je odmietanie veľmi dobrá cesta. Čím viac mietneš, tým viac priťahuješ. Ešte raz sa vzopri.

Napokon. Nie je Jeruzalem na to, aby odmietal prorokov? Aby aj sám dokonal hriech všetkých pohanov okolo neho? Aj tak pribijú. Možno telo, možno slová. Jeruzalem, Ty, čo si majster v zabíjaní prorokov. To je tvoja sláva u Boha. Ideš za hradby. Musí to mať náležitý šmrnc.

Izba je ako ulica. Rád by som ti pomohol vstať. Máte tam pekne, teraz ešte nie. Skorá jar. Biely dom pre pánov, jeden na hore, druhý dolu. Kolmé ulice, spomaľovače. Nakúpné domiská. Hučanie ľudí či počuješ na ulici – či tam, je v tom rozdiel? Neviem. Viem. Jarné dni by ťa dokázali potešiť. Koľko potrebuješ jarných dní? Koľko znesieš, aby Ti ich vzali? Čas je zrátaný. Zrnká na brehu a predsa zrátané. Všetko je vlastne malé mesto medzi horami. Tu si prežil život... A bol to dobrý život. Tvoja rodina drží s tebou. Alebo... drží schránku, čo im ťa sprostredkúva. A kríž sa tlačí z ulice do izby, je neforemný. Asi rozbije sklenú tabuľu. Teraz ani nemožno zavrieť dvere. Ani neviem, čo je ťažšie. Zohnať polohovaciu posteľ pre chorého z našej malej reality alebo umiestniť v izbe kríž. Je taký.... ako to... ja neviem.... je taký nespratný. Nemyslíš? Uprostred noci vstávaš.

Každý z nás dvoch musí niečo odmietnuť. A nejaké to odmietnutie hravo prijať. Rozober zuby a kosy namierené tak presne. Ak ich nevidíš, nahmataj. Blízko hlavy. V hlave treba začať. Rúbať a sekať a nešetriť. Mietnuť. Dmietnuť. Odmietnuť ten tvoj stav. Ale.... to, čo sa mi pre Teba hovorí najťažšie a čo poviem teda jednoducho naraz, Ježiš. Ježiš. Mne to meno prichádza ako pravidelný zvon, čo budí baptistického kazateľa v tom katolíckom meste. Má modlitebňu vedľa evanjelického kostola. Povedz to meno v živej viere. Teraz bol na kríži, s Tvojím menom. Stotožnil sa, spodobnil sa. Nevidel, nepočul, celý život mu zobral neforemný zle ohobľovaný kríž. Možno. O tom dreve presne viem. Ale polož mietnutie, pustenie, odpustenie naň.

Čo teda.... čo je ľahšie povedať? Vstaň, vezmi to lôžko. Aj tak je ťažko zohnať a na čo? Vstaň. Poď! Si slobodný, ak si do hĺbky prenikol menom. Menom teraz, tým menom potom. Tajomno. Ani ja nerozumiem. Brat môj, posibilium, my nemusíme rozumieť, my musíme brať. Mietnuť. Dmietnuť. Odmietnuť.

Potom zasklíš okno, čo ti rozbil kríž. Tvoji blízki čakajú niečo so zatajeným dychom. Chceš? Cítim, že bystria, jastria, ostria zmysly pre niečo nedvižné. Čo im dáš. Nie mimo teba. Ty. V malom meste uprostred hôr. Chodia po kolmých uliciach, zdržujú ich spomaľovače, biele domy hľadia chladno. Nákupné domy pod kopcom. Spolu zložte celú izbu na to meno. Do toho mena. Treba to urobiť. Teraz. Nech tvoj dom prijme Pána. Si statočný ako Kornelius. Tak bojuj, mietni, dmietni odmietni, bojuj. A to všetko v jednom mene pôjde. Zakúsiš to skôr alebo neskôr. To som si istý.