Nad riekou o správnom žití

Nie, práve teraz sa mi to nehodí. – Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné.

Mohlo by byť leto, ale ešte kúsok a mohlo by to byť na začiatku zimy a na konci jesene. Zložil zo seba papiere ako otravné muchy. Dúfal, že tým predĺži pár svetelných sekúnd.Ťažko povedať, či sa predĺžili na ceste medzi slnkom, prebehnúc popri mesiaci v neúplnom splne, atmosférou a počasím. A potom on.

vypočujte si dramatizované čítanie textu http://www.youtube.com/watch?v=Uqfj2owhN4k

Dvere tam naozaj neboli. Aspoň v momente, kedy prechádzali lúkou s vysokou trávou. Niesol sa (ako) na koni. Návštevník, ktorí sa prišiel usídliť, hopkal kdesi za ním.

Nebo je dnes zachmúrené. Čo poviete? – pokrikoval dosť z diaľky jeho spoločník, veľmi zdá sa túžil po rozhovore.

– Tak vy prichádzate z nášho kraja?

– Áno. Som veľmi rád, že budem slúžiť pod vašim velením. – oslovenému by možno boli tieto slová aj zalichotili, keby nepočul i ďalšie slová – Hoci aj u nás som počul kadečo... – bolo to prostoreké ako pravý život sám.

Na pravej strane sa im postupne odkrývala rieka. Robila to nedbanlivo a cez zarastené brehy. Šumenie vody akosi hrejivo a jednotvárne ukazovalo kdesi ďaleko, kam voda odteká.

– Zdá sa mi, akoby som tu bol už dávno. – povedal príchodzí, ten bez koňa a ako keby nemal vedomie, čo bolo a čo bude. – Prinášam... prinášam nadšenie.

– Presne to som sa chcel opýtať. Počujem to, čo som čakal, hovorím, čo musím. Nadšenie pôjde preč.

– Nemôže to byť také zlé. V akej sme to vojne? My vyhráme, alebo....

– Alebo nebude života. Aj obete....

Hlásiaci sa do poľa sa zamračil, krčil klobúk v rukách. Ten, čo mu chcel rozkazovať, pokračoval.

– Ostáva len boj. – mohol povedať vyhrajú iní, my sa obetujeme, alebo... my vyhráme a obetujú sa iní... Ale čas je prisilný bojový liek na to, aby bolo zjavné, že je to nevýznamné. Ostáva boj.

– A čo náš nepriateľ? Vieme o ňom. Počuli sme. Hrozné, s kým máme dočinenia. To vyráža dych. Porazíme ho. – nastupoval do služby a bolo isté, že pobúrenie je pravé.

– Na nepriateľovi nezáleží. Hoci... práve sledujeme líniu. Tvorí ju táto rieka. Hovorte teda tichšie! – povedal spoločníkovi, ten sa temer vystrašil, zjavne sa znepokojil, napokon nasadil výraz nasadenia, aký by mal vojak mať so sebou na tvári, vo svaloch a v nohách. – Na nepriateľovi nezáleží – pokračoval – záleží na tom, ktorému dôverujeme, za ktorého bojujeme. A na nás. Na nás záleží. Treba žiť. Žiť aj tu. Alebo aspoň neprestať žiť akýmsi spôsobom zapojenia sa do dní, aby neubehli ako utekajúci kôň, plynúca voda ako nič.

Voda neprestajne šumela. Ukrýva ďalšie zvuky, šum stromov, ktoré prikyvovali tak, ako kôň, ktorý niesol jazdca. Húštiny na druhej strane skúmal nedbalo, povrchne, akoby úchytkom. Napokon nič tam vidno nebolo, čo by na prvý pohľad niečo dokazovalo z činnosti nepriateľa. Aký bol teda význam tohoto namáhania...

– Zostáva boj. Všetko zaniká. Straty a zisky. Obavy a radosti. Zostáva boj. Kvôli nemu nás sem odvelili. Vykonať svoju prácu. Bojovať ďalej, ako sa dá.

– Netreba sa snáď dlho pozerať, aby bolo jasné, že kolegialita tu povedľa, kade som sem prichádzal, nie je práve obľúbené slovo. Ba zdá sa, že ani zhora sa nedostáva toľko pomoci, koľko sa rozchyrovalo na samotnom počiatku.

– To všetko sú napokon taľafatky. Dôverujem tomu, ktorý je veliacim nad nami. Zajtra sa znovu pokúsime o ofenzívu. Bude to na pekných pár dní. Skúsime to znovu!

– Keď som sem len prichádzal, na chrbte ešte batôžtek, šatôčka, náš chleba a slanina, stretol som niekoľko žien. – pomyslel si ten, čo mu bude veliť: Ženy mu chodia po rozume... A tomuto nedochôdčaťu mám zveriť vážne veci, čo mám na mysli. Nezabudnúť urobiť si poznámky... Hlava mi praskne. Ani deň oddychu. Mladší pobadal kde čo (mimovoľná alúzia na Hviezdoslava), ale s hrdosťou kraja a rodu hovoril ďalej.

– Stretol som jednu. Tak na ňu pozriem... Modré oči ako blahá večnosť. Povedľa o kúsok iná. Belasé oči. Červené líca ako nádej, keď sa usmiala a viac som ju neuzrel. A jedna sivá. Starenka. Milá, ale šedivá ako márnosť a istota večnej spokojnosti.

– Kde zostalo víťazstvo? Múdrosť, rozvaha... zbrane a nástroje, strava a plány, spojenie... To ste nestretli? Vrátime sa! Videli sme dosť. – mladší poslúchol toho, kto mu práve začal veliť. Tváriac sa, že videl dosť, otáčal sa. Ale zazrel, že ten pred ním, ešte hľadí kdesi pred seba do húštin a nehovorí, rozmýšľa. O čom asi. Je to dobré, alebo bude to zlé? Už je to zlé?

Len vyšli a vzývali – každý sám svojím spôsobom svojou skúsenosťou a predsa dokopy Kristovo meno, aby jeho zástava viala tak alebo onak, keď zas na druhý deň prekročia rieku, aby bojovali za pravdu a spravodlivosť. V jeho mene.

Na motívy Žalmu 45

vypočujte si dramatizované čítanie textu http://www.youtube.com/watch?v=Uqfj2owhN4k