Orie_šok a tak, všetko, všetko kvitne

Keby viac spievali lesy. Večne spievajú lesy. (Trygve Gulbranssen) Keby sa k nim pridala každá hora. Keby sa každý krásny kút ohlásil a pozvánka by platila od splnu do splnu. No... čo by bolo? Bol by to máj – zreteľnejší. Rajská záhrada by viac pripomenula, kade chodí Boh? Kade chodí, keď spomína. Kde spomína, keď čaká. Nie Adama... nejakého jeho vnuka. Kvety kvitnú, ba strom sa mení na lúku vo vertikále. Pán vstal! Pukla chladná skala hrobu. Zlomený rajský strom sa zachránil v poslednom malom konáriku a znova prinesie novú úrodu.

Kto kedy obsiahne tú krásu. Tisíce rozhádzaných kvetov. Mladá líška sa vyberá do sveta. Ktoré naše väzenie, kde sa dobrovoľne dá človek zatvoriť, aby ho prepustili s plieškom, ľudia mu veria a volajú ho peniaz, „môj peniaz“. Ktoré naše väzenie. Ktorá rá tá hora železa, hora zla dá viac? Zomierame pre hlúpe nedorozumenie. Jedno jablko.

Jeden muž na dreve, ktoré rodí ovocie. Iba na ňom záleží. Čo máš na duši? Kam voláš? Kam voláš dušu? Kam voláš celého človeka? Každého inak. Papier je úzky a tuposť sa dnes topí v kvetoch. Možno by som mal bežať. Nájsť znovu záhradu, kým zase unikne a napokon sa načisto stratí v prvom záveji pomimo každej vyznačenej cesty. Bežím. Hrob je intenzívne prázdny.

Kam vedú dnes toľké cesty, čo sa znovu otvorili. Ktoré z tých niekoľkých rázcestí je to pravé, aby sa včas cesta stratila a nikdy viac nezjavila ako mylná chyméra. Popri nej dnes bežia tisíce mravcov a zase sa stratia. Majú dnes úplne inú prácu v tom bzukote, speve, rozvoniavaní. Tá húsenica patrí im a nikto im ju nevezme.

Pane, čo je človek? Že tak myslíš na neho? Že je všetko tak iné. Tak odlišné, ako sa zdá. Prečo Tvoj Duch tak podivne veje. A nie je nikdy tam, kde by asi mal byť? A si teraz tu, lebo ja dnes s Tebou hovorím. A potom to dokočním. A budem načúvať. Budem počúvať, čo povie Pán. Och, vy ťarbaví srdcom pochopiť všetko, čo bolo napísané o Synovi človeka! Skoro by som si myslel, že možno, no ja to neviem presne, že čosi také povieš.

Aga sedí a pozoruje. Kresťania chodia po námestí v Likovrysi, povzbudene si hovoria: „Kristus vstal!“. A naozaj sa usmievajú. Dajú si pohárik rakije. Hlavne kapitán Búrka, bývalý námorník. Pokladá sa za kormidlo dediny. Potom si dajú kávu. Aga to má rád, vždy v tomto čase mu dávajú dary. Aj mladý nevinný Manolios. Už robia prvé prípravy na pašije budúceho roku. Kristus znovu ukrižovaný, tvrdí Nikos Kazantzakis.

Obidve skutočnosti sú nesmierne intenzívne. Ani pasívne srdce tohoto ľudu tým neopovrhuje. Húfne sa vrhá podľa svojej hlavy do víru týchto dvoch udalostí. Pre niektorých pristupuje aj tretí moment.

Dolu v dedine už ktovie koľká generácia mládencov sa rozchádza. Postavili máje. Všetko vonia. Kde nie už pokosená tráva, tam živica. A hudba tak silno hrá. Všetko márne. Večer ju stretne za domom. On je hrdý, ona je pyšná. On na máj, ona na neho. Krútia svetom, svet sa chvíľu rozvíja ich energiou. Ďalší Martin, ďalšia Elena. A potom? Čože potom. A ak nič, zas raz príde iná generácia a rozbehne sa do hory. A po zvolaní Pán vstal!, zas bude slávnostne v celej dedine.

Hore stráňou už idú ovce. Ako cengali voľakedy, ešte chvíľu budú.

Keby som mav milú, zišiov by som do doliny. Nenahav by som hu čakať celú dobu. Išiou by dolu, čo by sa mal potknuť na vývrati. Ale mesiačik mi svieti. Zasvieť mi mesiačik na nebe! Pán Boh daj aj Tebe... Neska mi hudci hudu, zajtra mi zvoniť idu.

Takto blúdiš, svet prevraciaš a to čo nosí prvá časť roka nebude v druhej, veď tá rastie z nej. Ale kto by veril uprostred kvitnúceho hája, že to nie je pre neho. No bolo by to. Keby tá sila zmŕtvychstania postúpila o malý kúsok. Keby dvaja ľudia premenení tou dávnou udalosťou viac kráčali rozkvitnutým hájom snažiac sa prestierať cestu jeden druhému nie sebe len tak. Tento rok je hájik bližšie dedinôčke ako minulý rok. A aj predtým.

Lebo tak je ako ktosi už dávno povedal. Cesta je jedna, ale lepšie sa po nej ide dvom.

Ak ich vzťah nevyrastie zo vzkriesenia, potom vrastie do hrobu. A ten pýta daň každý deň.

Konár vysypaný čerstvými listami, biele kvety čerešní. A všade orgován. Rozospievaná záhrada, toľko hlasov, také hlasité spevy. Aha, tamto na konári. Ja v tej záhrade čítam Bibliu. A dravec krúži vo vzchudu, lebo kde je lup, tak je aj on.

Prečo si taký zvláštny, Kriste? Prečo je tvojou slávou potupa? Prečo ti je lepšie umývať nohy tým tvojím rybárom? Prečo si sa dal zabiť? Ozaj? Toto je teda tá pravá cesta? Sú teda väčšie hodnoty, aké si ukladám dnes? Všetko dolu hlavou. Tvrdý orie_šok! Poď, hovor! Cesta do Emauz nebude krátka, hoci sa už zmráka. Och, vy.... ne.....

+