Prečo si mi dal žiť na konci dejín?

Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené. Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.

Všetko bolo napísané.

Všetko bolo vytesané.

Nič nečakáme. Ešte sa vŕši kamenie, čo zostalo. Všetko, čo stálo za niečo, sa už napísalo. Filozofia povedala posledné slovo už na začiatku.

A keď teraz poviem hocijakú vetu, neviem s určitosťou, či ju už nezapísal niekto iný.

Vojna je ničivá. Navonok však všetko stojí a beží ako doposiaľ. Ľudia sa ženia, ženú a vydávajú napospas vrtochom zeme a seba. Nikdy ešte nebola taká vojna. Nikdy nebola vojna, ktorú by bolo menej vidno. Taká, že ju ťažko pochopiť. Nikdy taká nebola a aj táto sa končí. Toľko ľudí zomiera v tejto vojne. Napokon hovorí sa o krízových momentoch planéty. Ale nikdy nie sú tieto straty na zdraví tela, duše a straty na životoch, večných životoch pripísané tejto vojne.

Ak sa budem pozerať dozadu, bude to smutné a neblahé. Ak pozriem dopredu, zazriem iskru. Nasleduje za ňou vlna svetla, pruh pohybu, maznanie lúčov niečoho, čo nepoznám. Kristus v odeve Kráľa prevládne tmu. On svetlo, zažne, zažne sa.

Na rozheganom voze sa naozaj prekonáva dlhá cesta. Cesta napreduje, človek stuhne. V noci aby sa bál zbojníkov. Ale to je len čiastka. Inú časť prekonali pešo. To sa ani nedá povedať. Nepamätajú si to. Kedysi boli pomaly Babylončanmi, dnes sú tuláci, znechutení prachom a kamením. Spálení. Ako povedal ktosi iný... unavení slnkom. A ten rozpor. Dnes cesta, potom vraj čím skôr do Jeruzalema. A kde tam koho hľadať? Ale veď to je jedno. Chrám je len jeden. Zahodiť zničené rúcho. Ktovie či majú dačo... lebo oni ani on nemajú nič. A potom ísť spievať pred Boha. Tak ich vytrhli z Babylona. Sú zasvätení chváliť Boha. Je to pomazanie, tomu sa nedá újsť. Keď bude všetko už dobre, Bohu ešte aj poďakuje.

Ženy. Aj tu už odišli. Už niet ženských žien. Teda telá, telá by ešte možno boli skoro ženské. Ale ich srdcia sú srdcia mužov. Takto by som menoval príliš dlho. Nie je to nevyhnutné.

Vošiel do chrámu a on ho neohúril. Veď vedel, že je v ruinách. Očaril ho Boh na tom mieste. Obdivoval jeho dielo. Udivilo ho. A chcel vedieť, čo ten prazvláštny Boh ešte urobí.

Zo všetkého ostali hroby. Ale aj istá prežívajuca forma života. Krásne príbehy, knihy a filozofia. A tajomstvá, netajomné, ktoré nikto nehľadá. Posolstvo kresťanského Boha predovšetkým. Ja som tu a ty obdivuješ hroby. A teda aj ja sa budem musieť stať hrobom, aby som bol všimaný. Ale na ten už možno nebude mať kto prísť a vnímať.

Ale to všetko je – ako hovorí ľud – podružné. Promulguje iná forma existencie, ktorej nerozumieme. Nevadí... keď prídem uvidím a budem len pokračovať. Je trochu omyl nazývať to existenciou, je to prosto Ježiš a to, že moja duša bude žiť. No.... Zase nepoviem nič nové. Už to bolo povedané. Žalmista mi cez veky poslal odkaz: Keď raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba. Iný autor tam pripísal ako na múr: Všetko tvorím nové. Ale tu je všetko staré.

Zaúčal sa v narýchlo obnovenej službe chrámu. A idúc po dlhom stĺporadí dumal, nesúc čosi nateraz úplne nevyhnutné, o tom, že možno raz všetky tieto stĺpy padnú. Ale Boh zostane. Chrámu už nebude, lebo v meste bude bývať sám Boh uprostred svojho ľudu.

+