Ste tam, líščiatka?

Musíme rátať s tým, že každý vtip sa nevydarí. Prípadne, aj keď nechtiac, trafíme ním tam, kam sme pôvodne nechceli…

Bolo to  takto. Večer som si bola posedieť s kamarátmi, boli sme mladí, popíjali sme  na záhrade pri ohni. K ránu sme zaspali v tráve a ja som potom spala doma asi len hodinu. Od siedmej som mala byť v práci. Dorazila som tam včas, ale celé dopoludnie som bojovala s únavou. Predpoludním sa konal taký malý rituál. S pani hospodárkou a pani ekonómkou sme zasadli k tvorbe rozpočtu. Obe dámy už boli v rokoch. Oblečené  boli v sivých kostýmoch. V bielych blúzkach so silne naškrobenými golierikmi pôsobili ako zo starých filmov. Po ukončení práce sme išli spolu do jedálne na obed.

Sedela som teda pri obede s dvoma prísnymi dámami a mala som dojem, že preflámovaná noc je na mňa dosť poznať. A chcela som ten dojem trochu vylepšiť:

„Poviem vám vtip, chcete?“ obe dámy vzhliadli. Pani hospodárka pokrčila ramenami a kývla. A tak som začala:

„Ide zajačik okolo líščej nory a zavolá dovnútra: Ste tam, líščiatka?“

„Áno sme tu!“ volajú liščiatka.

„A je doma otecko?“ pýta sa zajac „Nie, nie je doma.“

„A je doma mamička? „Nie, ani mamička nie je doma.“ Potom som sa zarazila. Až vtedy som si všimla, že obe dámy majú na hlave veľké ryšavé drdoly.

„No, a ďalej…ako to bolo ďalej? pýtala sa pani ekonómka. A ja som to už nedokázala zastaviť.

„Zajačik zakričal do líščej nory: Pot-vo-ry   ry-ša-vé..!“

Pani hospodárka znehybnela. Pozrela sa na pani ekonómku, ale ani tej to neprišlo vtipné. Dojedli sme v úplnom tichu, ktoré by sa dalo krájať a mne po chrbte stekal pramienok potu.

Popoludní za mnou prišla pani hospodárka. Chcela podpísať vytvorený rozpočet. Položila ho predo mňa na stôl a zabodla do neho ukazovák. „Tu sa podpíšte!“. Chcela som prejaviť ochotu a prudko som prikývla. Z vlasov mi vypadli na list papiera steblá suchej trávy. Rýchlo som ich zobrala do ruky a podpísala som. Pani hospodárka vzala štítivo list dvoma prstami a odišla.

Ale to nebolo všetko. Keďže v každom zamestnaní sa na vás vie aj to, čo vy o sebe neviete i toto sa rýchlo roznieslo. Ešte dlhú dobu potom sa kolegovia zabávali na môj účet tak, že na mňa pri každej príležitosti vybafli – „ste tam líščiatka…“

Preto je teda lepšie po hodine spánku radšej neisť do práce. A hlavne sa tam nesnažiť nikoho nasilu obveseľovať, či nerobiť zo seba niekoho kým nie som.