Padá hviezda. Želaj si niečo

Keď bohovia chceli sledovať ľudstvo, museli otvoriť priestor deliaci pozemské nebo od božskej sféry. A preto, keď vidíte na nočnom nebi padať hviezdu viete,že to sa bohovia pozerajú nadol.Teda aspoň podľa Ptolemaia.

Vietor mu svojimi studenými vlhkými prstami rozstrapatil hnedé vlasy. Jeho oči hľadeli na vzdialenú oblohu, ozdobenú množstvom hviezd.
Vyzeralo to, akoby sa tam hore na oblohe konal karneval. Pri tej myšlienke sa zľahka zachichotal.
Miloval  noc a najmä hviezdy. Boli pre neho kúzlom stvoreným Bohom.
Nevedel s určitosťou, či ešte verí na zázraky. Koniec koncov, mal osem a bol, podľa jeho vlastných slov, už skoro dospelý.
„Mám dokonca aj chĺpky na brade, ocko.“
Povedal rozhorčene vždy, keď ho jeho otec nazval dieťaťom.
Už teda nebol dieťa. Vedel sa sám okúpať a najesť, do školy sa pripravoval sám- takže už nebol dieťa. Ani v najmenšom.
Ale v kútiku duše stále dúfal, že ten zázrak sa raz stane. Že niekde tam zhora  sa na neho Boh pozeral a čakal, čo si raz bude priať.
Nikdy si však nič neželal. Bál sa čeliť sklamaniu a bolesti, ak by sa jeho prianie nesplnilo.
Vietor sa zmiernil a teraz bol jemný ako prsty matky, dotýkajúcej sa jej novonarodeného dieťaťa. Bol to tak nežný pocit. Zachvel sa. 
„Zatvor oči.“
Zdalo sa mu, že počuje hlas, ktorý bol tak  upokojujúco láskavý. Znelo to skoro ako hlas jeho matky.
Zatvoril oči. Cítil pri sebe matku, jej levanduľovú vôňu. Predstavoval si jej kučeravé čierne vlasy zviazané do uzla, jej milé hnedé oči hľadiace na neho.
Cítil ju pri sebe, bolo to takmer nadpozemské. Jemný vietor ho zľahka hladil.
„Želaj si niečo. Padá  hviezda,“ znovu započul v ušiach.
Otvoril oči včas, aby videl horiace hviezdy, vystreľujúce do nočnej oblohy jedna za druhou ako krásne ohňostroje.
Jeho  prsty sa chveli, keď ich zvieral ku sebe, aby získal silu. Načiahol sa k oblohe, chcel aspoň jednu padajúcu hviezdu chytiť do dlaní.
Znova zavrel oči a potichu si povedal to, čo si z celého srdca prial. Jeho zovretá ruka sa triasla a nohy ho v šialenom zhone niesli dovnútra domu.
Prišiel do obývačky a srdce mu búšilo.
V ich obývačke bola žena. Vyzerala milo a krásne.
Všimol si, že jej oči neboli hnedé ako boli oči jeho matky, ale boli žiarivo modré. V ich hĺbke videl láskavosť, s akou sa na neho pozerala jeho matka, keď bola ešte nažive.
Odkedy ho opustila, uplynuli dva dlhé roky. Otec mu povedal, že je šťastná v nebi – ale on chcel späť svoju mamu.
Ako čas plynul, uvedomil si, že sa jeho  matka už nikdy nevráti.
Zostali mu na ňu len spomienky. Spomienky na to, ako ho kŕmila, čítala mu rozprávky pred spaním, bozkávala ho na dobrú noc…
Hovorievala  mu: „Milujem ťa, zlatko.“
Všetko mu to veľmi chýbalo. Niekedy zaspával so slzami v očiach a premýšľal, či ho skutočne milovala alebo nie. Keby ho skutočne milovala nenechala by ho predsa samého. Ale otec mu povedal, že ho milovala najviac na svete. Veril mu teda, že sa nemohla vrátiť.
„Tak, chlapče, toto je Mária. Moja spolupracovníčka. Maria, toto je Max, môj synček.“
„Ocko, nie som dieťa.“ Koľkokrát to mám ešte opakovať.“
Otec mu postrapatil vlasy so slovami: „Dobre, Max, ako povieš!“
Žena sa neho usmiala,  jej oči žiarili. Prekvapene na ňu zízal a keď zbadala, že na ňu pozerá, od rozpakov mu sčerveneli uši.
„Hej, šampión, čo si robil na balkóne?“ spýtal sa ho otec, keď podával žene pohár džúsu.
„Hovoril som padajúcej hviezde svoje prianie,“ odpovedal otcovi a pozeral sa s hanblivým pohľadom na ženu.
„Čo si si prial?“
„Ocko, nesplní sa to, ak to niekomu prezradím. Nepoznáš pravidlá?“
Žena sa zasmiala. Sadol si vedľa ženy na vankúš a ona sa ho pýtala na všetko a na nič. Horlivo jej odpovedal.
„Mám dvoch najlepších priateľov. Toma a Lilly. S Tomom  hrávame spolu futbal.  Lilly je šibnutá a dievčenská. Čítava len rozprávky a otravuje Toma a mňa, aby sme sa hrali s jej Barbie. Bože, ale my sme muži,.“ hovoril akoby nahnevane.
„Milujem čítanie,  ale nie dievčenské rozprávky. Tom sa mi smeje, že som knihomoľ. Ale ja uprednostňujem výraz rozumný,“ povedal a hrdo nafúkol hruď ako vojak.
Jeho otec ich počúval s úprimným pochopením. Po prvý krát  sa jeho syn rozprával s niekým iným, ako s ním, o svojich záľubách, priateľoch a zbierkach. Rád to sledoval.
„Prídeš hore? Ukážem ti svoje pokémonové  zbierky a knihy.“
Spýtal sa s takým nadšením, že sa žena znova usmiala a prikývla.
Chytil ju jemne za ruku. Takmer utekal do svojej izby a ťahal ju za sebou. Keď boli v izbe sami, žena sedela na jeho posteli, on vyberal svoje karty a hrdo jej ich ukazoval.
„Moja rodina zahynula pri nehode, ktorá sa stala pred tromi rokmi.“
Prestal jej ukazovať karty a pozrel sa priamo na ňu. Vďaka Bohu, nevyzerala, že by chcela plakať.
Povzdychol si. Nevedel by, čo si počať, keby plakala. On a Tom vždy boli v rozpakoch, keď Lilly začala plakať.
„Tú padajúcu hviezdu som videla cez okno aj ja. Chceš vedieť, čo som si priala?“ opýtala sa ho.
Dychtivo prikývol, ale potom protestoval, že sa jej to nesplní, keď mu to prezradí.
Opäť sa na neho usmiala. Bola veľmi podobná jeho matke a on cítil, že ju začínal mať rád. Nikto mu nemohol nahradiť matku, ale…
„Priala som si syna a rodinu,“ ticho povedala.
Nič jej na to neodpovedal, namiesto toho položil svoje ruky okolo jej pliec a tuho ju objal.
Keď odchádzala domov, pobozkala ho na čelo. Pevne ju chytil za ruku. Bál sa ju pustiť. Bál sa, že ak ju pustí nevráti sa, rovnako ako jeho matka.
„Sľubuješ, že sa vrátiš?“
„Áno, miláčik,“ prikývla, keď ho znova bozkávala na líce.
Keď odchádzala, ticho zašepkal do vetra: „Prial som si mamu…“

***

*písané pre blogosféra