Ďakujem

Bola to veľká žena s veľkou kabelkou, v ktorej bolo snáď všetko okrem kladiva a klincov. Dlhé ramienko kabelky mala prehodené cez rameno.

Bolo asi jedenásť hodín v noci a ona išla sama po ulici, keď za ňou pribehol chlapec a pokúsil sa jej vytrhnúť kabelku. Ramienko sa pretrhlo  jediným ťahom chlapca zozadu. Ale jeho váha a váha kabelky mu spôsobila stratu rovnováhy. Takže namiesto toho, aby stiahol kabelku, ako dúfal, spadol chrbtom na chodník a nohy mu vyleteli hore. Veľká žena sa otočila, kopla ho priamo do jeho sedacej časti oblečenej v modrých rifliach. Potom sa natiahla dole a zdrapila spredu chlapca za tričko a triasla s ním, až mu drkotali zuby.

Prísne zvolala:  "Zober moju kabelku zo zeme, chlapče a daj ju sem."

Stále ho držala. Ale ohla sa dosť na to, aby mu umožnila zohnúť sa a zdvihnúť jej kabelku.

Potom sa spýtala: „Hanbíš sa za seba?"

Chlapec, pevne zovretý za prednú časť trička, odpovedal: "Áno."

"Prečo si to chcel urobiť?"

"Nechcel som to."

"Klameš!"

 V tom čase prešli dvaja alebo traja ľudia okolo, otočili sa, niektorí sa i zastavili a pozerali sa.

"Ak ťa pustím, budeš bežať?" spýtala sa žena.

"Áno," odpovedal chlapec.

"Tak ťa radšej nepustím."

„Je mi to veľmi ľúto, prepáčte,“ zašepkal chlapec.

„Hm,hm! Ale tvoja tvár je špinavá. Mám skvelý nápad umyť ti tvár. Máš

niekoho doma, aby ti to pripomenul?"

"Nie," odpovedal chlapec.

"Tak sa to dnes večer umyje," zavelila veľká žena, vyšla na ulicu a ťahala za sebou

vystrašeného chlapca.

V teniskách a modrých džínsoch vyzeral, akoby mal štrnásť alebo pätnásť rokov, bol krehký ale divoký.

"Mal by si byť môj syn. Naučila by som ťa, čo je dobré od zlého. Aspoň toto môžem pre teba urobiť. Práve teraz si treba umyť tvár. Si hladný?“

"Nie, Len chcem, aby ste ma pustila."

"Obťažovala som ťa ja, keď som zabočila za ten roh?" spýtala sa žena.

"Nie.“

"Ale dal si sa so mnou do kontaktu. Keď sa s tebou teraz prejdem, iste budeš dlho spomínať na tento večer.“

Na chlapcovej tvári sa objavil pot a začal sa brániť. Pani sa zastavila, dala mu nelsona  a ďalej ho ťahala po ulici.

Keď sa dostala k svojim dverám, vtiahla chlapca dovnútra, na chodbu a potom do veľkej kuchynky v zadnej časti domu. Rozsvietila svetlo a nechala otvorené dvere. Chlapec počul, ako sa ostatní spolubývajúci vo veľkom dome smejú a rozprávajú. Niektoré z ich dverí boli otvorené tiež, takže vedel, že on a žena nie sú sami. Žena ho stále držala uprostred jej izby.

"Ako sa voláš?"

"Robert," odpovedal chlapec.

"Robert, choď kumývadlu a umy si tvár," otočila sa a uvoľnila ho — konečne. Robert sa pozrel na dvere – pozrel na ženu – pozrel na dvere – a odišiel k umývadlu.

„Nechaj vodu tiecť, kým sa neohreje,“ pripomenula.

"Tu je čistý uterák."

"Vezmete ma na políciu?" spýtal sa chlapec a sklonil sa nad umývadlom.

"Nie s tou špinavou tvárou,  by som ťa nikam nevzala. Len som sa chcela dostať domov, uvariť si niečo na jedenie a ty si mi chcel vytrhnúť kabelku! Máš niekoho doma?"

"Nie," odvetil chlapec.

„Tak sa spolu najeme, iste si hladný – alebo si bol hladný – keď si sa pokúsil zobrať moju peňaženku."

"Chcel som len pár modrých semišových topánok."

"To si mi nemusel vytrhnúť moju peňaženku, aby si dostal nejaké semišové topánky. Mohol si sa ma opýtať."

Chlapec sa na ňu prekvapene pozrel,  aj keď mu voda kvapkala z tváre. Nastala dlhá pauza. Veľmi dlhá pauza. Keď si osušil tvár a nevedel, čo iné robiť, tak si ju znova osušil, otočil sa a rozmýšľal, čo ďalej. Dvere boli otvorené. Mohol by utiecť po chodbe.Mohol by bežať, bežať, bežať, bežať, bežať!

Žena sedela na pohovke. Po chvíli povedala: „Keď som bola mladá, tiež som chcela veci, ktoré som si nemohla dovoliť."

Nasledovala ďalšia dlhá pauza. Chlapcove ústa sa otvorili. Potom sa zamračil, no nevedel čo povedať.

„Ale nevytrhávala som ľuďom peňaženky.“ Pauza. Ticho.

„Aj ja som ale urobila niektoré veci, ktoré by som nikdy nepriznala, synu, ani Bohu, keby to už sám nevedel. Takže si sadni, kým nám pripravím niečo na jedenie. Môžeš si zatiaľ učesať vlasy."

V inom rohu miestnosti za zástenou bol plynový sporák a mraziaci box. Pani vstala a odišla za zástenu. Nesledovala chlapca, či teraz utečie, ani sa nepozerala na kabelku, ktorú nechala za sebou na ležadle. Ale chlapec sa postaral, aby sedel na druhej strane miestnosti, kde si myslel, že ho ľahko vidí kútikom oka, keby chcela. Neveril žene, že mu verí. A nechcel, aby mu teraz nedôverovala.

„Potrebujete niečo z  obchodu,“ spýtal sa chlapec, „možno kúpiť mlieko alebo niečo iné?"

„Chystala som sa pripraviť kakao z tohto trvanlivého mlieka, ktoré tu mám.“

"To bude v poriadku," súhlasil chlapec.

Zohriala fazuľu lima a šunku, ktorú mala v mraziacom boxe, pripravila kakao a položila na stôl.

Žena sa chlapca nepýtala kde žije, ani na jeho príbuzných, ani nič iné, čo by ho priviedlo do rozpakov. Namiesto toho, keď jedli, rozprávala mu o svojej práci v hotelovom salóne krásy, aká bola práca dlho do noci a ako prichádzali a odchádzali všetky druhy žien, blondínky, červenovlásky i tmavovlásky.

Potom mu ešte odkrojila polovicu svojej porcie:  „Jedz ešte trochu, synu.“

Keď dojedli, vstala: „Tu máš, vezmi si tieto peniaze a kúp si nejaké modré semišové topánky. A nabudúce neurob tú chybu a neber moju peňaženku ani nikoho iného – pretože také čertovské topánky ti spália nohy. Musím si teraz  odpočinúť. Ale želám si, aby si sa odteraz správal slušne, synu."

 Viedla ho chodbou k vchodovým dverám a otvorila ich.

 "Dobrú noc! Správaj sa slušne, chlapče!"

Sotva stihol povedať ďakujem, zavrela dvere. A on už ju nikdy nevidel