Boží hod vianočný

Deň pred Štedrým večerom som sa ako obvykle prechádzala. Na rozdiel od väčšiny ľudí. Nebol zhon, nevoňalo pečenie koláčov a varenie sviatočných jedál. V našom dome bol vianočný stromček jediným symbolom nadchádzajúcich sviatkov. 

Dávno som upustila od niektorých vianočných zvykov, ale nejako som nevedela prísť o vianočný stromček.  Nedávno som  počula, že to robia aj niektorí ľudia iných vierovyznaní, že obliekajú stromček. Je v tom niečo magické.

Teraz som sa prechádzala sivým parkom. Žiaľ, nikde nebol sneh. Pamätala som si, keď som bola dieťa, ako na Vianoce všade ležalo biele páperie. Millovala som sledovať, ako padajú biele nadýchané vločky potichu dole alebo ako sa medzi sebou bláznivo víria a točia. Dnes nie je sneh a akoby ani Vianoce neboli. Hoci Santa Claus vyzerá z každého rohu, skoro všade sú vianočné stromčeky, betlehem a všetky tie ozdoby v nákupných centrách a na námestí.

Pamätám si, ako som sa pred rokmi s radosťou zastavovala pri každom vianočnom výklade. Vianoce boli vtedy pre mňa veľmi krásnou udalosťou. Všade vládla mágia. Vo farebnom prevedení v babkinom perníku, v každom jedle, v každej visiacej ozdobe. Cítila som radosť pri pohľade na celú rodinu, bolo to také radostné vzrušenie. Čakanie na chvíľu, keď si celá rodina spolu sadneme k stolu. Všetci boli vtedy tak šťastní. Priamo zo srdca sme si priali pokoj a aj tým, čo boli medzi sebou v konflikte, aby vyvesili počas sviatkov biele zástavy mieru. Boli sme plní radostnej energie, z prechádzky na polnočnú omšu a z ospalého návratu domov. Nasledovali ďalšie dni prázdnin, v ktorých sme mohli bezstarostne zabudnúť na svoje problémy.

A aké krásne bolo vtedy čakať na darčeky. Nie vždy splnený sen, ale z vlastnej skúsenosti viem, že sa neoplatí hneď odkladať bokom aj neželaný darček, pretože nikdy neviete, či nezohrá nejakú rolu vo vašom živote. Hovorí sa, že darčeky nie sú najdôležitejšie, že tým strácajú Vianoce čaro. Ale myslím si, že je to inak. Koniec koncov, darovať a byť obdarovaný je úžasná skúsenosť a asi mnohí z nás budú súhlasiť, že je rovnako dobré dávať aj dostávať.

Vianoce sú pre mňa predovšetkým časom rodinného zmierenia, kedy by sme mali odpustiť a rozpustiť svoje zranenia a dovoliť si prežívať mnohé veci inak a byť šťastní spolu so svojimi blízkymi. Ach, to boli také krásne chvíle!  A dnes, keď si na to spomeniem, cítim sa stratená, smutná a ľutujúca. Vari moje deti už nikdy nepoznajú čaro Vianoc? Neviem, čo mám robiť, neviem kde vziať energiu na vykúzlenie tej dávnej  nádhernej  atmosféry. Možno mi chýba viera, možno niečo iné. Má však moja túžba po tom, čo bolo už dávno, vôbec zmysel? Možno také veci už dnes zastarali. Ak pripravím 12 druhov koláčov, navarím viaceré vianočné jedlá a vyzdobím celý dom, prebudí to čaro Vianoc? Pochybujem. Ticho som šepkala stromom okolo mňa. Čo robiť? Čo robiť? Ale nikto mi neodpovedal. Pohla som sa teda ďalej s úmyslom nechať všetky myšlienky tak.

Keď som sa dostala do blízkosti svojho domu, uvidela som dve schúlené malé postavičky. Vyskakovali po parku v tom mraze. Išla som bližšie a zbadala som, že sú to deti od susedov. Už sa stmievalo. Tak som sa rozhodla spýtať sa, čo tu ešte v takom čase robia.

„Ahoj! Deti, nemali by ste byť už doma?“

„Mali by sme, teta,“ odpovedalo dievča. Dlhé čierne vlasy jej padali cez bledú tvár.

"Tak poďme, vezmem vás k vašej mame."

„Nie! Ešte sa tam nemôžeme vrátiť!“ zvolal chlapec a hneď si zakryl ústa, akoby sa bál slov, ktoré povedal.

"Prečo nemôžeš ísť domov?"  Opýtala som sa.

Všimla som si zaváhanie v ich tvárach, no dievča sa na mňa napokon uprene pozrelo a zašepkalo: „To je tajomstvo…“

Cítila som sa nesvoja, tak som sa ešte spýtala: "Ale môžeš mi to povedať, určite to nikomu nepoviem, viem udržať tajomstvo."

Na tvárach detí bola jasne viditeľná neistota, ale dievča, zjavne odvážnejšie, odpovedalo: „Tajomstvo je tajomstvo. Nesmie sa prezradiť!“

Prekvapene som začala rozmýšľať, ako ich presvedčiť, aby zmenili názor. Cítila som istotu, že robím správnu vec,  predsa len to boli malé deti. Ktovie, čo by mohli vymyslieť.

„Hej, nebojte sa. Možno keby som vedela, prečo tu stojíte, možno by som vám mohla pomôcť. Obávam sa, že mrznete, už sa stmieva. Mama sa určite bude báť, tak snáď spolu niečo vymyslíme, aby ste sa k nej čo najskôr vrátili.“

„Mama musela odísť a my sme mali sedieť doma a čakať na ňu. Ale musel som von,“ povedal chlapec s nezvyčajne modrými očami v tmavom ráme okuliarov.

"Prečo si musel odísť von?"

„Pretože ho musíme nájsť“, chlapcovi sa viac rozviazal jazyk. Dievča sa zamračilo na brata. A videla som v jej očiach obavu.

„Videli ste Ježiška? Toho pravého?“ spýtal sa chlapec.

Na chvíľu som bola ako obarená, ale potom som povedala: „Áno, raz som ho videla.“

„Kedy?“

"Hmm... no, nepamätám si, možno pred pár rokmi."

Obe malé tváričky okamžite zosmutneli.

Čakáte tu teda na Ježiška?“ hádala som, o čo ide.

„Áno, chceme, aby splnil naše želania. Ježiško ich môže splniť, keď sme boli dobrí“, povedalo dievča.

"Samozrejme, že máš pravdu," potvrdila som a vnútorne prekvapená som prikývla hlavou. Moje deti, 8-ročný Martin a 6-ročný Tomáš, boli v rovnakom veku ako tí dvaja, ktorí stáli predo mnou. Ale tí moji už na Ježiška neverili.

„A čo si želáte?“

"My nič, ale naša mamička dnes plakala."

„Plakala? Deje sa niečo?" spýtala som sa znepokojene

"Nemáme vianočný stromček," odpovedalo dievčatko.

"Nejde len o vianočný stromček," opravil sa jej starší brat, "ide hlavne o to, že na Vianoce nemáme peniaze. Otec zomrel minulý rok, sme sami a mama je veľmi smutná. A teraz, keď majú byť Vianoce, je to čoraz smutnejšie.“

„Mama povedala, že sníva o tom, že nám dá skutočný rodinný Štedrý večer,“ dievča stiahlo pery, „a len Ježiško nám môže pomôcť.“

"Chápem...",  pomyslela som si. Deti na mňa s očakávaním pozerali.

Nakoniec som povedala: „Mám nápad. Máme doma počítač a neviem, či to viete, že aj cez internet môžete poslať list Ježiškovi. Pôjdeme teda spolu ku mne a pošleme list. A potom vás odprevadím domov.“

"Dobre, teta," zborovo zvolali a nasledovali ma.

Môj manžel vyzeral prekvapene, keď videl, koho so sebou vediem. Žmurkla som na neho a vošla do obývačky, kde moji chlapci práve dokončovali zdobenie vianočného stromčeka.

„Oh, aké úžasné!“ zvolala som a objala svoje poklady.

„Máme hostí.“

Deti sa začali zdraviť a ja som sadla k počítaču. Po chvíli sme poslali list, deti boli viditeľne šťastnejšie. Odprevadila som ich domov a vrátila som sa k svojej milovanej rodine.

„O čom to je? spýtal sa ma hneď manžel.

"Prečo si písala s tými deťmi listy Ježiškovi?“

Vzdychla som si a povedala: "Uvarím si čaj a o chvíľu ti všetko poviem."

Keď som sa vrátila do izby, moji muži už sedeli na gauči. Tak som si sadla oproti a rozpovedala som im, čo sa mi stalo. Keď som skončila, deti sa začali smiať z toho, že niekto ešte verí na Ježiška.

Ale manžel ich hneď umlčal a povedal: „Mali by sme im pomôcť. Dokonca mám nejaké nápady.“ Vďačne som sa naňho pozrela.

„Chlapci, môj nápad je, že pôjdete do svojej izby a vyberiete nejaké pekné hračky. Tie, ktoré pre vás už nič mimoriadne neznamenajú. Urobíme z nich darčeky pre susedovie deti."

„Nechcem rozdať svoje hračky“, rozhorčil sa Tomáš. S manželom sme sa na seba bezradne pozreli.

„Tomáško“, začala som hovoriť svojmu synovi,“ tieto deti nemajú veľa hračiek. Zamyslite sa nad tým, keby ste ich mali len niekoľko, nechceli by ste, aby vám niekto dal hračku? Verte, že ich veľmi potešíte. Prezradím vám ďalšie tajomstvo. Ten, kto dáva druhým, je sám šťastnejší."

„Prečo?“ spýtal sa Martin.

„Hm, pomysli si, ako rád robíš radosť mne a otcovi. Občas nám niečo pomôžete, niečo pekné nám nakreslíte alebo nám dáte pusu. Určite ste potom šťastní, keď tak urobíte. Ale môžete urobiť niečo dobré nielen pre svojich blízkych, ale aj pre ostatných, to vás uisťujem. Každý dobrý skutok sa vám vráti a každý vám dá radosť. Navyše sa blížia prázdniny a aspoň počas sviatkov by mal každý v sebe nájsť to dobré a podeliť sa o to s ostatnými. Pretože čím viac to zdieľame, tým viac máme."

Martin sa na mňa vážne pozrel, ale Tomáš bol stále mrzutý.

„No tak, chlapci,“ povedal manžel, zvládnete to.“

Keď sme zostali sami, v tichosti sme sa s manželom k sebe pritúlili. „Milujem ťa,“ zašepkala som, „a ďakujem ti, že si taký úžasný a že ti nevadí urobiť tieto Vianoce inak.“

Môj manžel sa usmial a potom ma nežne pobozkal. „Nedávno som uvažoval, že by tieto Vianoce mohli byť niečo viac ako zvyčajne. A myslím si, že tieto deti nám niekto postavil do cesty, aby sme sa tieto Vianoce všetci cítili šťastnejšie."

"Tak čo budeme robiť?" opýtala som sa.

„Máme dve možnosti. Alebo ideme nakupovať, všetko nakúpime dvakrát a jednu časť odnesieme susedke Kláre. Alebo ideme nakupovať, nakúpime všetko dvakrát, a keď prídeme domov, vyhrnieme si rukávy pri príprave štedrovečernej večere“, povedal so smiechom.

„Uprednostnila by som druhú možnosť. Ale čo ak Klára nebude súhlasiť?“

"Mám podozrenie, že nebude súhlasiť hneď, ale myslím si, že stojí za to, pokúsiť sa ju presvedčiť."

"Vieš čo, urobíme to takto. Teraz si urobíme nákupný zoznam. Potom pôjdeš nakupovať a ja prehovorím susedku.“

"Dobre, urobíme ako hovoríš." Prikývol manžel. 

So zoznamom sme sa rýchlo vysporiadali a každý išiel svojou cestou. Manžel do obchodu. Ja k susedke. Keď otvorila dvere, usmiala som sa a spýtala som sa, či sa s ňou môžem porozprávať. Pozvala ma do svojho skromne zariadeného bytu. Samozrejme, nepresvedčila som ju hneď, ale nakoniec sa mi to podarilo. Povedala, že prinesie koláč, ktorý pečie vždy na Vianoce. Doma som zavolala celú rodinu do kuchyne. A začalo sa skvelé varenie. Užili sme si veľa smiechu, keď sa naši synovia zašpinili perníkovým cestom. Múka bola všade. Spať sme išli unavení a usmiati. Od rána sme sa vrátili do práce a poobede sme boli pripravení.

Cítila som sa nesvoja, obávala som sa, či všetko vyjde, či to nebude príliš tuhé. Spočiatku to bolo naozaj trochu tuhé, ale čoskoro sa deti začali spolu šťastne hrať. Potom sme sa aj my dospelí vrhli do živého rozhovoru o ... deťoch. Takto to býva, keď sa stretnú ľudia, ktorí majú deti, je to obľúbená téma. Klára bola veľmi milá, vrúcna žena s krásnym hlasom. Zistili sme to, keď začala spievať vianočné koledy.

Počas rozlúčky ma dievča, volalo sa Júlia a jej brat Marek, objalo a zašepkalo: „Teta, ste Ježiško? Splnili ste naše želanie.“

„Ach, zlatko, ja nie. Ježisko nie je predsa žena."  Obe sme vybuchli do smiechu.

***

Deň pred Štedrým večerom ako inak, oslavujem... s mojimi príbuznými. Ale tento rok je Klárin  syn Marek odcestovaný. Ja, môj manžel, Tomáš, Martin, jeho manželka Júlia a jej mama Klára zasadneme spoločne k štedrovečernému stolu.

Chýbať nebude ani náš malý vnuk. Štedrý večer bude ako vždy nádherný, no v našej pamäti sa nám zdá najkrajší ten náš prvý spoločný večer. Dúfam, že nám život dovolí zažiť ešte zopár takýchto krásnych okamihov.

Aj teraz pokračuje náš príbeh, pretože je čas vyzdobiť vianočný stromček, vybrať rôzne ozdoby zo skrine a pripraviť sa na prežitie krásnych spoločných chvíľ.