Ako zhasnúť svet a obrátiť sa do hlbín duše

Je možné naplniť túžbu po duchovnom živote v modernom civilizovanom svete a pritom rešpektovať pravidlá vonkajšieho sveta? Je sebapoznanie základným predpokladom? Śtyri Budhove pravdy, alebo Kristov kríž?

Čo sa skrýva v hlbinách duše, v temnote neviditeľného sveta, ukrytej za všetkými tými slovami, pojmami, myšlienkami, konceptmi a obrazmi našej mysle? Čo sa nachádza tam, kam neprenikol lúč nášho vedomia? Je tam pusto a prázdno? Alebo je v nás ešte niečo viac ako to, čo si o sebe myslíme, v čo veríme alebo čo o sebe súdime? Je to svet sám o sebe, alebo sme s ním neviditeľne, napriek tomu kauzálne spojení?

Aj keď mnohí existenciu nehmotného duševného neviditeľne nepopierajú, napriek tomu dlho váhajú a o vedomom spojení so svojim vnútrom uvažujú až ako o poslednej možnosti, ako nájsť späť stratenú rovnováhu, ako si pomôcť.

Človek radšej nechce ani pomyslieť, čo ho v tej tme čaká. Myslí si často, že duša v skutočnosti neexistuje a že slová o nej sú pascou nalíčenou na tých nerozumných. Preto radšej volí život v zajatí nadmiery slov a myšlienok. A prečo? Čo potrebuje človek na to, aby obrátil pozornosť DO SEBA?

Rast osobnosti, náš individuálny vývoj, ľudská hodnota, sebavedomie, morálne svedomie či úcta k životu sú priamo úmerné stavu nášho vedomia, a preto sú  spojené práve s vnútorným poznaním. Človek bez poznania pretrváva vo falošnej ilúzii – predstave toho, kým naozaj je.

Obrátením pozornosti do svojho vnútra má možnosť uvedomiť si samého seba, môže v sebe objaviť veľký kus autenticity, vlastnej prirodzenosti. Teda to, ako sa cíti, ako zmýšľa, ako sa správa a ako s tým zaobchádza uprostred spoločnosti, v ktorej žije a ktorej tlak priamo či nepriamo vníma.

Môže si uvedomiť, či sa mu to slobodne dýcha v područí imperatívov, kolektívnych hodnôt a morálnych atribútov, ktoré sú síce spoločensky akceptovateľné, ale človeku privodia ľahko neurózu, keď v ich prospech odrezáva sám seba

Toho, čo človek o sebe naozaj vie, je bohužiaľ stále žalostne málo. 

Tak ako dieťa nevie, že je dieťaťom, rovnako tak človek veľmi dlhú dobu svojho života strávi v nevedomosti o tom, kto je on sám. Ak je človek svojím vedomím oddelený od vnútra a nepočúva sám seba, ľahko si navodí sebaodcudzenie. Ako taký stav vyzerá?

Stretávame sa s ním denne. Napríklad, keď je matka detí nevrlá a nervózna, ľahko vybuchuje, stratila chuť do života, stále a dookola plní len svoje povinnosti, cíti sa neakceptovaná, prázdna, bez šťavy, unavená a pritom v tenzii. Svoju vyprahnutosť pred druhými schováva. Myslí si, že je to len ona, kto niečo robí zle, pretože tí všetci naokolo sú predsa v poriadku. Tak aj ona sa skrýva za maskou, ktorú jej z času na čas strhne zloba či ľútosť. Cíti aj myslí, ale nerozumie tomu, čo sa v nej odohráva. Väčšinu pocitov vyprahnutosti a vlastné emócie preto radšej zracionalizuje a zredukuje.

Keď človek pozoruje len veci vonkajšie a nevenuje pozornosť svojmu vnútornému stavu, môže donekonečna v sebaodcudzení fungovať len ako spotrebný človek a možno by ho do konca jeho života nič netrklo. Koniec koncov žije tak väčšina.

A to je presne to, o čo v poznaní spočiatku ide. Nie je len väčšina; je aj JA. A tak musí najprv pochopiť, čo je MY a čo je JA, tým, že začne to JA spoznávať.

Bolo by to ľahké, keby tu nebola oná tajomná, zranená, bolestivá, vnútorná prázdnota. Než žiť s ňou, tak radšej žiť ďalej v citovej závislosti na druhých, teda lepšie povedané v závislosti od prijatia či odmietnutia druhými, ako to robí väčšina okolo nás? 

Taká citová závislosť je väčšinou prežívaná v sebaklame, že človek je zodpovedný za pocity druhých, a tak robí všetko tak, aby sa druhých nič nedotklo,alebo naopak aby sa zase nič nedotýkalo jeho samotného.

Také „hladké“ bezdotykové plynutie s druhými však časom neprináša vôbec žiadne ovocie. Naopak vidíme, že medzi nami a okolitým svetom vyrástla hradba neporozumenia a oddelenosti. Taká bezkonfliktná „selanka“ vám urobí z vnútorného života peklo.

Život je mýtus, avšak skôr, než sa dotkneme nadčasovosti v nás, musíme sa vysporiadať so silami zdola. Zhasnúť svet a obrátiť sa do hlbín duše

Otázka teda znie: Kde nájsť motív pre poznanie svojho vnútorného sveta a ako ho začať spoznávať? Pre odpoveď nemusíme ďaleko. Motívom je vždy tajuplná výzva prichádzajúca práve z tohto neviditeľného sveta. Je to tlak vychádzajúci z nevedomia, ktorý človek môže vnímať ako emocionálnu nestabilitu, premenlivosť nálad, citovú a telesnú tenziu.

Ale pokiaľ je uzavretý sám sebe, má nedostupné vnútro, môže taký tlak prichádzať prostredníctvom vonkajšieho sveta, pretože jeho vedomá pozornosť je obrátená práve tam, na situácie a okolnosti jeho vonkajšieho života. Nevedomie sa premieta do vonkajších situácií a druhých osôb. To už vieme. Skrátka môže vzniknúť udalosť, na základe ktorej dôjde k niekedy plazivému, niekedy prudkému emocionálnemu a citovému otvoreniu.

Človek totiž potrebuje POCÍTIŤ vlastnú zraniteľnosť. 

Na to, aby sa človek začal otvárať vnútornému poznaniu, potrebuje konflikt, konflikt sám so sebou, a ten nutne bolí. Je to teda v rovine prežívania bolesti, ktorá otvára dvere poznania. Jedným slovom utrpenia. Túžba byť v jednote sám so sebou, túžba po celosti, po sebauskutočnení ho zase z tejto bolesti vyvedie. To nie je glorifikácia bolesti, to je prostý FAKT mechanizmu, ktorý funguje, v mene Krista i Budhu. 

Štyri Budhove posvätné pravdy, alebo Kristov kríž?

Oboje je jedno a to isté. Tieto symboly sa v duši človeka stretávajú, nielen pri vyslovení slova utrpenie, ale pri jeho význame, zmysle a podstate. Nikto z múdrych nehovorí o utrpení len tak, ale vždy v súvislosti s vnútorným prebudením. Poznanie podstaty utrpenia je vykúpením z bolesti. To platí na oboch stranách, na západe aj na východe. Také poznanie je dostupné aj modernému človeku.

Neprestávať so svojím hľadaním má ten, kto hľadá, kým nenájde. A keď nájde, bude otrasený a keď bude otrasený, bude sa diviť a stane sa pánom nad všetkým, čo je. (Mat 7,7-11; Lk 11,9-13)

Bolesť nás robí neslobodnými, závislými bytosťami, preto človek pasie po reálnom prístupe, vďaka ktorému nemusí prežívané potláčať, ale aktívne prijímať. Avšak takýto prístup nevzniká tak, že sa niečo naučí, prečíta, vyrobí, ba ani tým, že sa niečo povie či vykoná. 

Takýto prístup sa roky buduje, a pokiaľ má byť skutočný a zmysluplný, musí viesť k uvedomelosti tela ako hmotného objektu, k uvedomelosti mechanizmu emócií, pocitov a myšlienok. Tiež ale dovedie človeka k tomu, že prestane tlačiť na realitu svojim chcením a žiadosťami a prestane lipnúť, teda identifikovať sa s určitými myšlienkami a zážitkami.

Prakticky je sebapoznanie otázkou pozornosti. Či už začiatok praxe pozorovania vychádza z akejkoľvek vyspelej tradície, platí rovnaký imperatív: obráť najprv svoju pozornosť do svojho tela! Čo neznamená nič iné ako začať pozorovať pocity, ktoré sa rodia v tele tu a teraz. Pozorovať neznamená predstavovať si ich alebo na ne myslieť, ale priamo vnímať, vnímané pozorovať a skrze pozorovania udržiavať bdelé vedomie v prítomnosti. Telo je prvou bránou, ktorá mu pomôže vnímať realitu mimo kontextu mysle, teda mimo myslenia. 

Vyzerá to tak, že prvý krok je jednoduchý. V samote začať pozorovať svoje telo a pocity, ktoré sa v ňom v prítomnom okamihu rodia – napätie, tlak, ťažobu, bolesť, mravčenie atď. Tieto pocity treba nielen vedieť prežívať, ale tiež vedieť sústredene pozorovať. Udržať pozornosť v tele, mimo dosahu myšlienok, môže spočiatku robiť človeku problém. Preto musia svoje cvičenia denne opakovať tak, aby sa stali súčasťou jeho denného života.

Spoznaj, čo máš pred sebou, a čo je ti skryté, sa ti odhalí. Lebo nič nie je skryté, čo nebude odhalené. (2K 10,7; Mk 4,22; Mt 10,26; L 8,17; L 12,2)

Na to nepotrebujete nič viac ako tiché miesto, pozornosť a telo. Skúste to, každý deň trochu, len malý kúsok praxe. Potom sa pridajú ďalšie objekty pozorovania. Ale začnite pri tele. Urobte telo objektom svojho pozorovania. V pravom slova zmysle týmto krokom prenesiete onú povestnú horu. Je to prvý krok na ceste vymanenia vedomia z metodiky povrchného myslenia. Vytvoriť si nový návyk nie je ľahké, trvá to týždne, roky a mesiace. Ďalšie kroky sa potom odvíjajú od prvého. Preto skrátka bez zbytočných nárokov a chcení začnite. Jednoducho to skúšajte.

Nie sme v tom sami. Pre úplnosť dodávam, že so zdôraznením na dôležitosť praxe sa stretnete skôr vo východnej tradícii. Taoizmus robí telo objektom svojho prežívania a pozorovania, aby z neho vznikol „živý pohár“, budhizmus učí taktiež urobiť telo prvým objektom svojej pozornosti, aby následne obrátil svoju pozornosť k subtílnejším formám vnútorného života.

Lebo tomu, kto má, bude dané a bude mať nadbytok.Tomu však, kto nemá, bude odňaté aj to, čo má (Mk 4,25; Mt 13,12)

Ten, kto chce utiecť pred premenlivosťou reality JA a chce žiť život ako nemennú definíciu, stroskotá na prvej vlne premeny.

V momente, keď sa však spojí s hlbšími zážitkami tým, že začne obracať pozornosť do svojho tela, pozná, že všetko je inak a že veci, ktoré potláčal, ho definujú oveľa výraznejšie ako to, čo o sebe vysiela do vonkajšieho sveta. Obsahy duše sú totiž nielen výdobytkami tohto života, ale zároveň aj zmysluplné šifry, ktoré riadia životy ľudí od nepamäti.

Áno, sú to ony povestné archetypy, ktorých zmysel a obsah sú spočiatku veľkou neznámou, a to len preto, že v známosť plne prichádzajú, až keď je ich vnútorná skutočnosť plne prežitá a rozlíšená. Pre pravé žitie treba nielen zážitok, ale aj jeho vedomé reflexie, pre správne rozlišovanie je potrebný nielen rozum, ale aj cit.

Skúsenosť poznania je nielen otázkou prežívania, zdravého rozumu, ale aj otázkou viery, prítomného vedomia a sebareflexie.

Každá ilúzia nemennosti je zadržiavaním premenlivého. Je len slabou útechou mysle vynútiť si na prírode, aby prestala v človeku pôsobiť určitým spôsobom, pretože jej tým svojou definíciou na to nedal súhlas, teda najmä na také pôsobenie, ktoré nie je zanesené v knihách ako legitímne či normálne a je zavŕšené konvenciou. 

Doslovnosť, o ktorú sa usiluje intelekt, nezbavila dušu tajomnosti a nepreniknuteľnosti, ba ani nezbavila človeka jeho jediného veľkého záväzku, ktorý voči svojej duši má.

Ten, kto chce pestovať psychológiu a poznanie, musí byť vycvičený nielen rozumom, ale tiež v citlivosti, nielen v racionalite, ale aj v iracionalite. Nemôže pretrvávať svojim vedomím len zvonku, ale aj vo vnútri.

Takže do začiatku každej praxe poznania je dobré vstupovať s vedomím základnej veci:poznanie toho, kto som JA, nie je vecou myslenia, ale vedomia. To, že existujeme ako psychofyzické bytosti, nie je dané vedeckým dôkazom ani myšlienkou, ale skôr spôsobom, akým vnímame samého seba. Koniec koncov tých spôsobov je presne toľko, koľko je na svete individuálnych duší

Avšak aj keď je vnímanie každého z nás v určitom smere unikátne, napriek tomu v sebe nesie spoločný základ. Principiálne totiž môžu existovať dva spôsoby, ako nahliadame na realitu osobného JA. Ako na JA, ktoré je esenciou, či má akúsi substanciálnu podstatu, alebo ako na JA, ktoré nie je substanciou, ale kombináciou práve existujúcich psychofyzických javov v prítomnosti. 

Či tak alebo tak, vždy je tu nejaké reagujúce centrum vedomia, na ktoré je viazaná osobná vôľa. A o to nám prakticky v raných fázach poznávania ide: spoznať a uchopiť osobné JA v celej svojej celistvosti a autenticite.

Prax pozorovania je prístup, ktorý človeka učí prežívané nepotlačovať, ale aktívne prijímať.

Ak získate vnútorný pokoj, získate slobodu.

Zmení sa váš vzťah k ľuďom a ku svetu.

Uľaví sa vám.