.....všetko sa zbehlo tak rýchlo, len hmlisto si otec pamätal čo všetko museli absolvovať. Vzali ich na nejakú policajnú stanicu, kde im dávali všelijaké otázky. Odkiaľ, kam, ako.... a podobne. Zlatí colníci a vojaci!
Bolo im ťažko rozumieť, aj keď jazyk ktorým hovorili sa veľmi podobal Jiddiš, napriek tomu nerozumeli všetkému. Samozrejme museli absolvovať všetky možné lekárske prehliadky, odvšivenie, ponižovanie. Nazývali ich špinavými Palestínčanmi, všivavým národom ktorý treba vykynožiť. Aj keď im bolo jasné že sú židia.
Po štyroch dňoch v utečeneckom tábore, kde boli izolovane umiestnení, sa stal „zázrak“. Niekto prišiel na veľkom čiernom aute, veľmi kričal a rozhadzoval rukami. Bol to vysoko postavený človek, ktorý mal moc. Bolo vidieť jeho rozhorčenie. Prišiel za nimi a prvé čo bolo, prehovoril krásnou hebrejčinou a vyjadril hlboký smútok nad stratou matky s dieťaťom. Prisľúbil riadny pohreb (čo sa nakoniec aj stalo) aj keď vedel že to bude vyžadovať exhumáciu a prieťahy s úradmi. Za 12 hodín ich všetkých dostal von a keď sedeli v autách, až bolo neuveriteľné že taký luxus sa im naskytol, začali voľnejšie dýchať. Zoznamovali sa navzájom, aj zo záchrancom a dozvedeli sa, že dočasne sa dostanú k židovským rodinám a potom keď sa situácia utrasie, vybavia im povolenia, nájdu prácu, môžu žiť a pohybovať sa slobodne.
Iba otca a jeho kamaráta si vzal mocný a bohatý chlap zo sebou. Všetci išli do Viedne, ale oni ešte kúsok ďalej do nejakej krásnej veľkej chaty. Bojazlivo a neveriacky prekročili prah a až keď sa za nimi nebuchli dvere, ale potichu sa zatvorili, prišiel prvý úsmev, radosť a úľava. Bolo im povedané že majú úplnú voľnosť okolo chatky, nech vydržia pár dní, kým im vybavia všetky dokumenty, pasy . Otcova rodina to už dávno zariadila. Krásne týždne, plné radosti a jedla. Kóšer jedlo, kúpanie, skoro ideálne. Len na večer sa stiahli do svojich myšlienok a modlitieb. Duša ešte stále nezahojená. Chýbala mu matka, ktorej tvár si nevedel vtedy jasne vybaviť. Plakal, trápil sa kvôli tomu. Tato sa strhával spotený zo spánku a občas aj kričal niečo. Veľa krát sa mu to stalo ešte aj keď sme už my, jeho deti boli na svete.....
Chodil k nim každý deň učiteľ a museli sa denne 5 hodín učiť. Ráno pomáhali domácej pani a chystali raňajky, potom sa učili. Troška voľna a nakoniec varili spolu večeru.
Bola hlboká noc. Potichu sa otvorili dvere na izbe a milým hlasom ich niekto budil. Rýchlo sa poobliekať. Šaty zbaliť, ostatné už bolo nachystane. Nakoniec to boli dva veľké kufre plné šatstva, kníh, zošitov a papiere, osobné doklady k cestovaniu. Búšilo im srdce od strachu z neznáma. Pocestovali autom iba chvíľku, keď zastali na veľkej lúke. Nebolo toho moc na videnie, bola tma, ale obrysy stromov bolo rozoznať. Vystúpili a ich mentor iba čakal s nimi. Za pár minút začuli motor z neba. Malé lietadlo pristálo ohlušujúcim rachotom, na konci lúky sa otočil a čakal. Rýchlo nasadli do auta, prifrčali k lietadlu a museli rýchlo aj s batožinami nastúpiť.
Jediné čo vyšlo z hrdla starého pána bolo:
-Veľa šťastia! Inak to nešlo, ale my sa ešte stretneme!
Lietadlové dvere sa zabuchli, rozbehol sa, vzlietol s námahou starého človek a dvaja malí utečenci zo zmiešanými pocitmi na palube. Ešte nikdy pred tým nesedeli v lietadle... Za pár hodín niekto spoza plenty zakričal že už za chvíľku pristanú.
Anglicko.
Nádej. Nádej na lepší život.
Keď otec spomínal na túto epizódu, vždy sa zhlboka nadýchol a hovoril že tak krásnu vôňu svitania zažil iba tam a keď si spomenie, vždy akoby ju cítil v nose.
