Útek- konečne na druhom brehu

.....Na úvod: otázka. Chcem, aby ste si ju každý, kto sa pustí do pokračovania, položili sami sebe. „Viem si vážiť to, čo mám? Viem si vážiť a milovať svoju rodinu, blízkych, priateľov a svoj život?“ Teraz, keď ste si odpovedali, pokračujme teda..... 

...vystrašená tlupa židov v húštine niekde pri brehu Dunaja, ale ešte na tej nesprávnej strane. Ako a kde ho prekonať, prekročiť nebezpečnú a hlbokú rieku. Matka, ktorá kojila sa odtiahla do kríkov a neskutočným tichým, ale až do srdca siahajúcim plačom stískala svoje dieťatko. Manžel s ňou aj s chlapcom. Všetkých ostatných držal bokom veľký, a nikomu nič nevysvetľoval. Sedeli na zemi, čakali. Otcovi vyhŕkli slzy, ženy plakali tiež, nakoniec každému došlo. To bábätko bolo zrejme už dlhšie mŕtve.

Skoro až nepohnute čakali a čakali. Nekonečne dlho sa im zdalo, kým prišla šero až tma a niekto mohol „okukať" terén. Matka s mŕtvym, ale už so zabaleným bábätkom len tíško a nekonečne plakala. Znelo to v ušiach môjho otca vždy keď si spomenul, a on si spomenul! Vždy si spomenul... Nikde sa nič nehýbalo a bolo ťažké udržať väčšie deti po kope a menšie po tichu. Až na svitanie sa niečo zašuchorilo v kríkoch a bolo počuť hlasy chlapov. Od strachu, že sú to vojaci, stŕpli. Až nakoniec k nim dorazila trojica dedinských chlapov a ťahali ich so sebou, prstami ukazujúc na ústa, aby zostali ticho. Išli cez tŕstie, bahno, špinavá voda im špliechala do tváre a kusy tŕstia rezali kože ne nohách, ale voda bola blízko, bolo cítiť vodu, bolo počuť šumenie.

Konečne sa dostali k člnom. Dva boli zviazane. Chlapi naskákali a ťahali deti a ženy so sebou, chlapi zostali vo vode. Držali sa člnov. Mocní dedinčania veslovali a deti zo ženami museli ležať potichu v člnoch. Aj môj otec a jeho kamarát radšej plávali s chlapmi. Voda ich chvíľkami odnášala, prúd bol silný. Až zrazu nastal krik a ruch. Obrovské svetlomety padali a krúžili okolo nich, vojaci kričali neznámym jazykom a spustili spŕšku guliek zo samopalov.... Zamreli im srdcia, hnala ich ale túžba prežiť! Deti nahlas plakali, aj otec kričal od strachu a ženy nariekali. Bola to strašná noc, ale podarilo sa im to! Keď dorazili na breh, už nikto nestrieľal. Zrazu nastalo ticho a tma. Vytiahli na breh člny. Matka mŕtveho bábätka ležala v člne v kaluži krvi so svojim dieťatkom v náručí.

Dedinčania zmizli, akoby sa pod nimi zem prepadla. Chlap so synom držal svoju ženu a bábätko v náručí a neplakal, iba sa tíško modlil. Akoby z čistého neba nabehli vojaci. Po nemecky na nich kričali až kým si niektorí z nich nevšimol nešťastie. Videli kopu špinavých a vyziabnutých ľudí. Aj tomu najtvrdšiemu prišlo zrejme ľúto. Zavolali na svojich a poodvádzali ich dobrý kilometer, vojaci pomáhali niesť mŕtvu ženu s dieťaťom. Bolo to strašné ale oslobodzujúce.

Koniec jednej cesty kde hrozilo nebezpečenstvo. Strašné noci za sebou a krásny život pred sebou- tak hovoril otec ale s trpkým tónom v hlase. Miloval svoju rodinu, dal by za nich život a to bol ešte decko, ktoré sa malo hrať futbal so svojimi rovesníkmi a nie okúsiť smrť, hlad, špinu!