Útek- smer Európa

Prežili dvaja. Ale ako...Pod krvavou masou vlastných ľudí, národa. Až do zotmenia ich chodili opľúvať a nechali napospas muchám, zverom. Pod telami vydržali v strašnom strachu, bolesti, v plači v tichom náreku vyše 12 hodín.    Prežili dvaja. Ale ako...Pod krvavou masou vlastných ľudí, národa. Až do zotmenia ich chodili opľúvať a nechali napospas muchám, zverom. Pod telami vydržali v strašnom strachu, bolesti, v plači v tichom náreku vyše 12 hodín.  

svetlo....nadeje

Zotmelo sa. Pomaly sa skúsili vyslobodiť zo smrteľného zovretia. Vlastné rodiny sa museli postarať o svojich mŕtvych, ale až po zotmení. Pri hľadaní otcov, bratov a ich tiel, ženy našli dvoch zakrvavených ale živých chlapcov. Na vozíkoch zahalených bielym rúškom odviezli aj tých dvoch. Nakoniec sa dostali do rodiny kde museli vysvetliť odkiaľ a kam idú. Hlavne za kým. Papiere, šaty, malé tašky mali zakrvavene a špinavé. Muselo sa konať! Ale ako? Kde? Kto? Dva týždne trvajúce besnenie Palestíncov  v Yafo nakoniec ukončilo krvavé stretnutie s vojakmi ešte nie úplne uznanou „armádou“ Izraela tri dni po smrti Joachima. Bol to iba dotrhaný oddiel statočných židov, ktorý znova a zas oslobodili mesto. Izrael je krajina obkolesená púšťou a výšinami, je podlhovastá a v tom čase zostalo až príliš málo vojakov na obranu.   

Otec a jeho kamarát sa nakoniec už v pokoji dostali k novým dokladom a rodina, ktorá ich čakala sa ich nakoniec dočkala a pomohli. Všetci pomáhali. Nielen im, ale každý každému. Postaviť dom, zachrániť zvieratá, ľudí. Pochovať a uctiť v pokoji svojich mŕtvych. Aj keď sa neustále báli a obzerali sa poza chrbty. Slobodný Izrael sa lízal z ďalšej rany. Bol to mladý „neskúsený“ a naivný štát... Mysleli a dúfali v podporu ostatného sveta. Dúfali v to, čo ešte dlho neprichádzalo. Pracovali ale pilne a húževnato. Už nerátali straty, rátali prírastky....a to nehovorím o ľuďoch, ale o všetkom čo sa národa týka. Každé stebielko trávy bolo dôležité. 

Prišiel deň, keď sa chlapci rozlúčili s ostatnou rodinou a konečne nastúpili na loď. S veľkým batohom a s ešte väčším odhodlaním opúšťali svoju domovinu. S vedomím, že sa musia vo svete všetko naučiť, byť užitočnými pre svoj ľud... Otec stál na prove lode keď ho schmatla ruka rybára a ukazoval na koniec. Stál tam otcov kamarát a mával.  Otec sa postavil na dosku a vyštveral sa čo najvyššie, potiahol hore kamaráta a z plného hrdla kričali že sa vrátia! Plakali ako malé deti a smútili a prežívali najhorší odchod. Odchod do úplného neznáma.   

O tri dni cestovania po mori, na rybárskej lodi z diaľky zbadali pevninu...zasľúbenú, slobodnú a snáď šťastie prinášajúcu pevninu zvanú EURÓPA!