Útek- až k Rakúskym hraniciam

.....chvíľkami mal pocit že to neprežijú. Naozajstný smútok zo straty Joachima ich nútila neustále v podvedomí myslieť na smrť. Otec bol o pol roka starší, tak kamarát od neho očakával odpovede na všetky tie otázky „prečo“. Od tej doby bol otec viac a viac zamyslenejší a tú radosť z vidiny pevniny a krajšej budúcnosti bral veľmi opatrne. 

V blízkosti pobrežia Turecka doplavili v noci, kde ich čakal čln. Najprv sa zľakli zahaleného človeka, až na nich neprehovoril po Hebrejsky. V nádhernej radosti a vzrušenia vyliezali cez palubu, púšťali sa lanom potichu ako myšky. Ešte posledný pohľad na rybársku loď a už sa nikdy neotočiť....hundral si otec v sebe....

Neotočil sa, pomáhal priateľovi držať sa. Možno takto si držali všetky nádeje, aby im neodplávalo do neznámych vôd mora... Neprehovorili celu cestu na pobrežie ani slovko. Iba keď vyťahovali s chlapíkom čln, začuli hlas nákladiaka. Všetko mali na chrbtoch a nohy do polovice mokré, na šnúrkach topánky v krku...Nákladiak sa blížil a vrhal po ceste ostré svetlo, až v zatáčke prestal motor revať a zhasli svetlá. Ešte stále bez slova ich naložili pod plachtu auta a tam v teple a v strašnej tme tápali po niečom čoho by sa chytili. Nakoniec na bokoch našli lavice, ale skoro dostali infarkt, keď začuli pridusený plač. Niekto tam ešte bol. Neboli sami, ale netešili sa z toho. Báli sa, však nevedeli kto to je. Keď padla plachta zo strechy, začuli slabý a hlboký hlas dvoch chlapov, ako a kam má isť šofér. Nerozumeli všetko, ale snažili sa pochopiť....

Boli unavení, tak sa na to nesústredili. Zrazu, keď auto vyštartovalo, niekto zapol slabulinkú baterku a posvietil si na nich. Celé auto plné utečencov. A samí žid. Malí aj veľkí. Potešili sa. Museli však byť v tichu, tak len chvíľku sedeli, potom sa otec zošuchol na zem a snáď okamžite zaspal.

Prebudila ho ruka kamaráta, bolo šero ale už vidieť. Auto sa stále rútilo po cestách ktoré boli skôr horské priechody. Triaslo to s nimi ako s bábkami. Poobzerali sa okolo a videli asi 12-15 ľudí. Matka kojila dieťatko, chlapec pri jej nohách, zrejme otec s ďalším synom pred nimi na zemi. Ďalšia rodinka s dvoma dcérkami v rohu a ešte a ešte... iba oni bolo sami, ale nie úplne. Už si začali s ďalším chlapcom šepkať čosi a nakukli spoza plachty. Len sekundu to trvalo, ale bolo to krásne.. Okolo hory, lesy, všade príroda. Museli bleskovo späť, hlas ktorý na nich prehovoril, patril veľkému chlapovi s dostatočnou silou a razantnosťou. Stiahli sa.

Sme už v Bulharsku. Povedal ten veľký chlap. Nič viac, nič menej. Potichu jedli, rozbaľovali si to málinko čo mali v batohoch. Pochrumkávali na suchom chlebíku. Niekto odniekiaľ im podal kus kozieho syru. Nádhera! To nemali už dávno.

Po zotmení sa zastavili. Otec  nechápal ako mohlo bábätko vydržať bez plaču, deti sa správali veľmi dospelácky, disciplinovane, ale asi to bolo skôr zo strachu. Keď sa zastavili, povyskakovali sa osviežiť pri potoku niekde v horách. Nemohlo to trvať dlhšie ako päť minút a museli byť naspäť....a cesta nekonečná.......

Niekto ich mal vtedy veľmi veľmi rád. Nikto ich nezastavil. Takto cestovali cez tri krajiny, občas nabrali vodu, dostali nejaké to jedlo, až po hranice s Rakúskom, kde ich vyložili pri rieke a auto zmizlo tak, ako prišlo..... Vyziabnutí, hladní a na smrť vystrašení. Všetci, ešte aj ten čo mal hlas ako obor.... Ako ďalej??