Všetkého veľa škodí – aj protiruskej propagandy

Masívna protiruská propaganda v médiách má zaujímavý výsledok – miera pozitívneho naladenia voči Rusku je v našich končinách najväčšia od roku 1945.

Ak sa mediálna kampaň v našich zemepisných šírkach preexponuje (teda urobí sa podstatne silnejšia ako je potrebné), tak to má zvyčajne úplne opačný účinok. Na Slovensku takto svoju politickú kampaň preexponoval Mečiar v roku 1998 a Róbert Fico v roku 2002 – obaja voľby vtedy prehrali. Rovnakú chybu urobil Fico v prezidentských voľbách pred pár týždňami a prehral tiež.

Komunistický režim v 80.rokoch začal erodovať aj práve vďaka masívnemu masírovaniu mozgov v televízii a v novinách. Keď som v polovici 80.rokoch začal študovať na internátnej strednej škole, väčšinu mojich spolužiakov  a vrstovníkov buď politika nezaujímala alebo boli pro-socialisticky naladení. Kým sa však dostali k maturite, boli z nich presvedčení antikomunisti (býval som na internáte, kde bývali chalani zo všetkých stredných škôl v krajskom meste). Bola to prirodzená obranná reakcia na všadeprítomnú komunistickú propagandu. Buď ju mladý človek vnútorne akceptoval alebo sa z nej vysmieval.

Už v roku 1984 mi ako 13-ročnému môj sused-68-kár a súčasne otec môjho kamaráta vysvetlil, ako je to v skutočnosti s tým komunistickým rajom. Odvtedy som – povedaná slovníkom sci-fi seriálu Star Trek – mal zapnuté obranné štíty. Jednoducho som oficiálne správy vyhodnocoval a zvyčajne automaticky negoval. Ak sa televízii hovorilo, že je niečo „zlé“ (napr. na Západe, ale aj u nás), tak som si to preložil, že je to „dobré“. A naopak. Bola to primitívna metóda, ale napodiv dosť účinná.

Po listopadu 89 som obranné štíty deaktivoval. Myslel som, že už ich nebudem potrebovať, pretože v demokracii sa predsa vždy hovorí „pravda, jenom pravda a nic než pravda“. :-) Opätovne som ich aktivoval  na prelome v roku 1991, kedy média urobili z Mečiara „mučeníka/(mučedníka)“. Po pár mesiacoch som pochopil, že tá „pravda“ v médiách nebude vždy až taká pravdivá. Vo vzťahu k Európskej únii a USA však moje štíty aj naďalej zostali deaktivované.

Ešte pri bombardovaní Juhoslávie som si hovoril, že západné krajiny vedia, čo robia. Obe invázie do Iraku som sledoval doslova s nadšením – chemické zbrane sa určite nájdu a ostrov demokracie vznikne aj v tejto oblasti. „Správne“ prozápadne a protiruské postoje som zastával až do kauzy Pussy Riot. Vtedy však úroveň mediálneho masírovania mozgov dosiahla vrchol a u mňa sa niečo zlomilo. Nielen zlomilo, ale doslova preklopilo na druhú stranu – tú proruskú. Opatrne som sa skúšal dívať na svet inými, ruskými očami – a zrazu mi veľké množstvo dovtedy nejasných vecí začalo dávať zmysel. Pripúšťam, že som sa stal obeťou proruskej propagandy a túto možnosť považujem stále za reálnu.

Ak by si niekto nevedel spomenúť, uvediem, aké metódy používali bojovníčky za demokraciu v Rusku. Vykrikovanie na bohoslužbe v najposvätnejšom ruskom chráme bolo ešte to najmenej (ale aj za toto by ich v arabských krajinách okamžite ukameňovali alebo sťali a v západných krajinách by išli natvrdo sedieť). Inou metódou bola hromadná súlož na verejnej výstave. „Najoriginálnejším“ spôsobom boja za demokraciu však bola masturbácia s chladeným kurčaťom v obchodnom dome plnom ľudí. Takto vyzerá „boj za demokraciu“ v ponímaní západných médií a politikov – vrátane americkej ministerky, ktorá týmto „bojovníčkam“ vyjadrila verejnú podporu. S týmto som nemohol súhlasiť ani pri najlepšej vôli.

Položím kacírsku otázku, za ktorú sa hneď aj ospravedlňujem: Viete si predstaviť, že by Václav Havel v 80.rokoch bojoval proti komunistom tým, že by verejne masturboval v Bílé Labuti a ešte si to natáčal na video? A prezentoval by to ako boj proti komunistickému režimu?

Ďalší stupeň mediálnej masáže bol dosiahnutý počas Olymiády v Soči. Jej symbolom sa v našich médiách stalo WC s 2 záchodovými misami. Bolo v novinách každý deň. Oficiálneho vysvetlenia som sa nedočkal doteraz – možno to bola fotomontáž, možno tam mal byť bidet a robotníci nevideli medzi bidetom a záchodovou misou  žiadny rozdiel (tak ako my pred r.89) a možno tam naozaj boli 2 misy na jednom WC. Možno to ruská strana aj vysvetlila, ale do našich médií sa to už nedostalo. Nebudem o tom zbytočne špekulovať. Pozitívneho o Olympiáde som sa však v našich médiách nedočítal nič – len o hrozbe teroristických útokoch. Ten našťastie (či bohužiaľ pre západné médiá) nenastal. Ale výsmech športových redaktorov bol neprehliadnuteľný. O nejakej objektivite nemohlo byť ani reči. Účelovo sa hľadalo akékoľvek blato, ktoré by sa na organizátorov Olympiády mohlo hodiť. Keď sa nenašlo nič, tak sa hodili aj obrovské náklady na jej prípravu. Prečo to však niekoho trápilo, je mi dodnes záhadou. Z našich peňazí to nešlo... Navyše z ekonomickej stránke boli ospravedlniteľné : Švajčiari sa vyjadrili v tom zmysle, že Rusi v Soči za pár rokov vybudovali to, čo oni budovali 150 rokov.

Táto „prípravná fáza mediálneho masírovanie mozgov“ bola zavŕšená udalosťami na Majdane. Je zbytočné ich rozpitvávať. Neprekvapuje ma neobjektívne informovanie, ale miera tej neobjektivity. Tá sa nedá nazvať inak ako autocenzúra. V našich končinách má však autocenzúra z čias normalizácie veľmi slušnú tradíciu a tak jej oprášenie asi nezabralo veľa času.

Pri informovaní o banalitách sa až otrocky sleduje, aby bola dosiahnutá vyváženosť rôznych názorov – aj jednej strane aj oponenta. „Zabudnutie (zapomění)“ na túto povinnosť sa trestá vysokými pokutami. V prípade informovaní z Ukrajiny som však nezaregistroval ani len náznak tohto princípu. Zaregistroval som ale niečo úplne opačné – zveličovanie a vypichovanie „vhodných“ udalostí a názorov a zamlčovanie „nevhodných“ názorov. Verejne činným osobám v ČR sa v priamom prenose vyčítalo, že si dovolili ísť na Ukrajinu bez oficiálneho povolenia (kto ho asi tak mal vydať?) a na pozvanie „neschválených“ organizácií. Keď sa tieto osoby pokúsili povedať niečo v tom zmysle, že to, čo videli na vlastné oči, sa výrazne líši od oficiálnych správ, boli okamžite redaktorom zastavení a rozhovor ukončený. Vo verejnoprávnej ČT.

Dokážem bez problémov pochopiť, že novinári majú protiruský postoj. Ale nedokážem pochopiť, prečo opačné postoje a názory cenzurujú. Sme azda s Ruskom vo vojne? Je pre nás názor z Bruselu a Washingtonu mantra, dogma a „zlaté teľa“ v jednom? Vychádza mi len jediný dôvod – obava, aby sa divákom a čitateľom nezdalo ruské videnie situácie na Ukrajine logickejšie a prijateľnejšie ako to západné. Celé mi to pripomína propagandu proti Charte 77 či akcii Několik vět, keď sa neustále zdôrazňovala ich protištátnosť a protizákonnosť, ale ich text sa v komunistických médiách nikdy neobjavil. Takmer všetci umelci boli nútení podpísať Antichartu, ale text toho, s čím nesúhlasili, si už prečítať nemohli...

Keď v roku 2003 prebiehala vojna v Iraku, tak médiá každý deň prinášali vyhlásenia irackého ministra zahraničia „komického Aliho“. Západný svet sa ich neobával, pretože sa dalo jasne preukázať, že to boli bludy. Dokázať „bludy“ ruskej strany je však ďaleko zložitejšie, a preto je potrebné občanov pred takýmito „škodlivými“ názormi „chrániť“. Spomínam sa na tucty diskusií, kde sa obhajoval západný postoj k udalostiam na Ukrajine. Ale ani na jeden, kde by zaznel názor opačný. Už len tento nepomer musí v priemernom človeku rozsvietiť v mozgu kontrolku „Pozor, tu niečo nesedí!“

Masívna propaganda  môže byť účinná v krajinách, ktoré skúsenosti s totalitou nemajú, resp. majú len minimálnu. U nás – po skúsenostiach niekoľkých generácii s propagandou nacistickou a komunistickou – to má úplne opačný efekt. Čím je propaganda väčšia, tým je väčší aj odpor k nej. Výsledkom je nakoniec väčšia podpora Ruska u našich občanov než pred začiatkom kampane.

V listopadu 1989 by ma ani v najdivokejších snoch nenapadlo, že mi raz budú postoje Ruska bližšie než tie západné. Nehovorím, že s nimi súhlasím, hovorím len, že sú mi bližšie. Dá sa to povedať aj inak: západné postoje sú mi vzdialenejšie ako tie ruské. Život občas prináša zaujímavé prekvapenia. Mám však dojem, že to nie je len moja osobná skúsenosť.