Euro je pre EÚ rovnaký fetiš ako bolo pre komunistov socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov

Pri politike EÚ si stále častejšie spomínam na „pokrokové“ experimenty komunistov. A je vidieť veľká podobnosť medzi spoločnou menou euro a socialistickým vlastníctvom výrobných prostriedkov.

Strednú školu som absolvoval v rokoch v druhej polovici 80.rokov – teda v období perestrojky a glasnosti. Povinnosťou profesorov, resp. učiteľov na hodinách ekonómie bolo z času na čas „diskutovať“ so študentmi o tom, ako (vy)riešiť problémy socializmu a jeho zaostávanie za Západom. „Diskusia“ mala vždy rovnaký priebeh – bol to monológ učiteľa, ako treba urobiť to či ono, ako by riaditelia mali efektívnejšie riadiť podniky atď. Jednoducho samý podmieňovací spôsob. Ak náhodou prišla reč na to, že by malo byť povolené súkromné vlastníctvo, ktoré by nebolo limitované väčšinovým podielom štátu (štát musel vlastniť minimálne 51 % a súkromná firma maximálne 49 %;  aj to len vo výnimočných prípadoch - v celom Československu boli vtedy len 2 takéto podniky - TESEK a AVEX), tak v tom okamihu diskusia skončila. Socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov bola mantra, fetiš, zlaté teľa, neprekročiteľné tabu. A pritom absencia súkromného podnikania bola primárnou príčinou hospodárskych problémov komunistického režimu. Vždy totiž platilo a platí, že bližšia je košeľa ako kabát. Inak povedané, väčšiu motiváciu pri inováciách má súkromný majiteľ ako manažér bez vlastníckeho vzťahu – navyše platovo striktne obmedzovaný platovými tabuľkami.

Podobné je to aj pri diskusiách o eure. Organizuje sa množstvo stretnutí a summitov, ako zlepšiť situáciu v eurozóne – podobne ako kedysi komunisti masovo organizovali semináre, ako zlepšiť komunistickú ekonomiku (boli toho plné noviny a televízia). Skúša sa to i ono, filozofuje sa o „nesmrteľnosti chrústa“, ale kardinálna otázka je tabu: nebolo by lepšie, keby niektoré štáty eurozónu opustili - dočasne alebo natrvalo?

Pre ekonómov (aspoň tých, čo ekonómii trochu rozumejú), sú príčiny problémov (nielen) Grécka /Řecka/ jasné. A úplne jasné je aj ich riešenie: odchod Grécka z eurozóny a zavedenie vlastnej meny. Mena totiž nie sú len papieriky, ktoré majú ľudia vo svojich peňaženkách - ako si to väčšina politikov a bežných ľudí myslí. Mena je hlavne „prevodovka“, ktorou sa ekonomika jedného štátu prepája s ekonomikami iných štátov. Ak je prevodový stupeň zaradený nesprávne, ekonomika nemôže fungovať správne a podávať optimálny výkon. Podobne ako pri motore – prevodovka pre výkonné motory má úplne inak odstupňované prevodové stupne ako prevodovka pre motory slabšie. Z tohto porovnania vyplýva jednoduchý záver – spoločná mena je vhodné riešenie len pre ekonomiky s približne rovnakou výkonnosťou – ako napr. Rakúsko, Nemecko, Holandsko a severské štáty.

Ale pre politikov by sa rozpadom eurozóny skončil ich sen o „jednotnej“ Európe. Podobne ako pre komunistov by sa bol zavedením súkromného vlastníctva skončil ich sen o socialistickej, respektíve komunistickej spoločnosti (a neskôr sa aj skončil). 

Problémy socialistickej ekonomiky sa nedali riešiť pri zachovaní socialistického vlastníctva výrobných prostriedkov. Podobne sa problémy eurozóny nedajú riešiť pri zachovaní spoločnej meny pre všetky štáty eurozóny. Takže všetky reči o tom, ako zlepšiť ekonomickú situáciu v južnej časti EÚ, budú len kecami a mlátením prázdnej slamy dovtedy, kým sa nezačne nahlas uvažovať o tom, že niektoré štáty by eurozónu mali opustiť. A budú takým lakmusovým papierikom, či EÚ už začína rozmýšľať pragmaticky alebo ďalej zostáva pri ideologickom vnímaní sveta – ako u nás kedysi komunisti.