Peter je obyčajný chlap. V reflexnej veste a s časopisom v ruke sa snaží dôstojne pretĺkať životom. Kto okolo neho prejde, toho obdarí úsmevom.
Každé popoludnie stojí pri Tescu. Jeho meno je Peter. Stále usmiaty, radostný a ústretový. Ľudia si od neho kupujú pouličný časopis a on sa s nimi delí o rôzne príbehy a láskavosť. Je natoľko prirodzenou súčasťou toho miesta a komunity, že ho tam podvedome očakávame a sme sklamaní keď tam nie je.
Jedno neskoré popoludnie išla do nákupného centra aj mladá mamička s približne päťročným synčekom na odrážacom bicyklíku. Podľa SBS nemohli vstúpiť dovnútra aj s odrážadlom. Peter sa ich hneď ujal a sľúbil chlapcovi, že mu odrážadlo postráži. Mladá mamička s malým synčekom vstúpili do obchodu. Okrem svojho nákupu prikúpili aj o horalku naviac. Mamička povedala synčekovi, že je to pre toho dobrého uja, ktorý im pomohol, aj keď sám takmer nič nemá, lebo je to od neho pekné a je len málo ľudí s takým dobrým srdcom. Dohodli sa, ako ujovi poďakuje a keď vychádzali von podala mu do ruky horalku.
Chlapček ju schoval za chrbát, vykročil k ujovi a rozpačito povedal: " Ďakujem, že ste mi postrážili bicyklik". "A čo sme sa dohodli, že tomuto milému ujovi dáme, aby sme mu urobili aspoň trochu radosť, keď my máme toho veľa a on skoro nič? " povedala mamička a dotkla sa jemne ruky synčeka, ktorá ukrývala za chrbtom horalku.
Chlapček pozrel prekvapene na mamu a odpovedal: "Má! Má viac ako iní, sama si to vravela!"
"Prosím, miláčik, čo som vravela?" usmievala sa mama. "No vravela si ,že má dobré srdce. Inak by mi nepostrážil bicyklik", usmial sa na Petra a podal mu horalku.
Peter si čupol k malému a dojatým hlasom povedal: "Ďakujem ja tebe." A na viac sa nezmohol. Než sa postavil zaleskli sa mu slzy v očiach. Potom už opäť stál pred nákupným centrom a s tým svojim úsmevom, ktorý má vždy pre všetkých, ponúkal okoloidúcim časopis.
Slza je rosou súcitu. Ale chvíľa pomoci je lepšia, než niekoľko dní súcitu.
