Sophiino tajomstvo

Naše spoločné hodiny sú vždy prácou troch rovnocenných partnerov – trénera, Sophie a mňa. Učíme sa všetci od seba navzájom, rešpektujeme sa a dôverujeme si.

„Zo Sophie by bol dobrý terapeutický pes.“

V deň, keď inštruktor výcviku povedal tieto slová, som ani nevedela, čo je terapeutický pes. Rozhodne som netušila, aké vlastnosti mala moja malá havančanka so svojou dlhou a hodvábnou srsťou, výraznými očami a celkovým plyšovým vzhľadom, vďaka ktorým by sa mohla stať kandidátkou terapeutického výcviku. Ale prečo nie, pomyslela som si, ak môžeme pomôcť ľuďom, ktorí potrebujú trochu rozveselenia?

Teraz som bola tu a doprevádzala Sophie do nemocnice na náš prvý deň v práci. Za rok a pol, ktorý som strávila jej certifikáciou, som sa naučila, čo môžem očakávať. Priviedla by som Sophie do pacientovej izby na krátku, úvodnú návštevu, potom by sme pokračovali. Samozrejme, samotná Sophie nedokázala pochopiť tento zámer v plnom rozsahu, no vždy sa tešila, že spoznáva nových ľudí, a to stačilo.

Prešli sme cez široké, automatické, sklenené dvere a vošli sme do haly, kde nás čakala sestra, ktorá v nemocnici viedla program terapeutických psov.

„Vitajte,“ povedala. „Dnes vám to tu poukazujem.“

Nasledovali sme sestričku po chodbe. Sophie išla po mojom boku, presne tak, ako bola vycvičená.

„Sme jednotka prechodnej starostlivosti,“ vysvetlila sestra.

„Väčšina našich pacientov sú seniori.“

Vedela som, aké dôležité bolo, aby Sophie bola čo najjemnejšia. Je na to vycvičená a pripravená, pripomenula som si.

Vpredu kráčala chodbou staršia pani s chodítkom. Vedľa nej kráčala rehabilitačná sestra, ktorá dávala pozor, aby sa pani udržala v rovnováhe. Dostihli sme ich, ale pacientka zostala sústredená na chodítko. Uistila som sa, že Sophie nezasahuje. Keď sme prechádzali okolo v bezpečnej vzdialenosti, pani otočila chodítko smerom k stoličke pri stene.

„Dobre, zastavíme sa na odpočinok,“ povedala jej sestra.

Keď sa pani usadila, ukázala prstom na Sophie.

Prekvapene som zobrala Sophie a položila ju žene do lona. Sophie sa k nej túlila, zatiaľ čo ju žena hladila po srsti.

„Volá sa Sophie,“ povedal som.

„No, ahoj, Sophie,“ zašepkala. No nie je zlatá?“

Tá dáma hovorila so Sophie, ako keby bola jej stará priateľka.

„Raz som mala malú fenku,“ povedala. „Bola o niečo väčšia ako ty.“

Povedala Sophie o psoch, ktoré v živote mala, čo radi robili, kde s nimi bývala. To viedlo k spomienkam na jej manžela a deti. Sophiin pohľad nikdy neopustil ženinu tvár, akoby rozumela každému jej príbehu. Keď nastal čas, aby sme išli, objala Sophie.

„Dobré dievča,“ povedala som Sophie, keď sme sa opäť pripojili ku našej sprevádzajúcej zdravotnej sestre.

Uprene sa zadívala sa na Sophie, až som sa bála, kde sme urobili chybu. Prekročili sme svoje hranice? Dovolila som Sophie urobiť niečo, čo som nemala?

„Neuvedomujete si, čo sa práve stalo,“ povedala sestra.

„Tú pacientku sme pozorovali päť dní a predpokladali sme, že stratila schopnosť hovoriť. Potom držala Sophie a... videli ste, čo sa stalo.“

Sophie sa na mňa pozrela a zavrtela chvostom. Mohla vedieť o zázraku, ktorý urobila? Aj keď som svoju Sophie milovala a verila som, že je to ten najúžasnejší psík na svete, musela som túto myšlienku zamietnuť ako úplne absurdnú.

Ale keď sme pokračovali v návštevách nemocnice, naozaj som sa začala čudovať.

Keď sme jedného dňa prešli preplneným vchodom do nemocnice, Sophie ma strhla preč od dverí. Pri všetkých našich návštevách sa nikdy nebránila vojsť dovnútra. Bola tiež vycvičená, aby neťahala za vodítko, ale s nezvyčajným naliehaním ma ťahala k lavičkám vpredu, kde sedela osamelá žena. Sophie vyskočila rovno na lavičku vedľa nej. Bola som ohromená.

„Je mi veľmi ľúto, že obťažujeme!“

„Ach, nevadí,“ povedala žena.

„Čakám na svoju sanitku.“ Pohladila Sophie za ušami, na krku i chrbte. Potom začala rozprávať. Ukázalo sa, že sa práve dozvedela svoju diagnózu. Za tých pár minút, ktoré s ňou Sophie strávila, sa zdalo, že sa žena uvoľnila natoľko, aby našla vo svojej situácii nejakú nádej.

„Ďakujem, že ste ju priviedli,“ povedala, keď prišla jej sanitka.

„Ja nie,“ priznala som. „Priviedla ma ona.“ V tejto chvíli som si pomyslela, že nejakým spôsobom Sophie zrejme vie, čo je jej úlohou.

Odvtedy som nechala Sophie prevziať vedenie. Raz popoludní sme čakali na odchod výťahu, keď na nás z lavičky zavolala žena. Slušne ma pozdravila, a vložila si do lona Sophie. Všetka jej pozornosť sa sústredila na malého psíka.

„Moja dcéra mala ísť dnes domov,“ povedala, „ale nastala komplikácia. Jej manžel je na ceste, ale chvíľu mu potrvá, kým sa sem dostane. Majú doma malé bábätko, ktoré sa narodilo len minulý týždeň...“

Vzala som si stoličku a posadila sa, cítila som sa takmer ako votrelec. Ale zdá sa, že Sophie vedela, že toto je správne miesto, kam patrí. Sedela pokojne a pozorne, pohodlne v lone ustarostenej matky. Keď sa pani dozvedela, že jej dcéru presúvajú na JIS, odprevadili sme ju do čakárne. Sophie sa usadila so ženou v kresle. Nakoniec jej zať zavolal na mobil, že prišiel na recepciu, ale nevie, kam má ísť.

„Príde žena a pes a povedia vám, ako ma nájdete. Ten pes sa volá Sophie.“

Keď som išila domov, spomenula som si na ten deň, keď tréner povedal, že zo Sophie by bol dobrý terapeutický pes. Stále som nemohla pochopiť, čo to bola za schopnosť, vďaka ktorej bola Sophie vo svojej práci taká dobrá. Aké bolo jej tajomstvo? Najlepšie vysvetlenie som dostala od muža, ktorý pracoval v hospicovom centre, ktoré sme so Sophie často navštevovali. Keď sa muž sám stal pacientom a prebudil sa z náročnej operácie, prvá vec, o ktorú požiadal, bola Sophie.

„Prečo Sophie?“ Spýtala som sa ho, keď som ho mohla vidieť pri doliečovaní.

„Neviem, ako to vysvetliť.“ „Môžem povedať len to, že mi prináša pocit pokoja a pohodlia.“

Možno som nepotrebovala poznať Sophiino tajomstvo. Dostala dar, špeciálnu úlohu na tejto zemi, a ja som mala tiež úlohu. Aby som jej pomohla jej dar zdieľať.