Marekove slnečnice

Slnečnice sú symbolom slnka, tepla, vitality, radosti a nádeje. Ich schopnosť otáčať sa smerom k slnku, nazývaná heliotropizmus, je základom ich symboliky.Tiež sa spojujú s láskou a priateľstvom.

Bola sobota. Spolu s dcérou boli na prehliadke vzorového domu v novej výstavbe, kde si jej dcéra s manželom kúpili pozemok. Niečo jej ukazovala na dvore – asi typ úpravy, aký si predstavovala, keď počula volať svoje meno.

„Hej! Pani učiteľka! Pani učiteľka Horáková.“

Otočila sa. Na dvore stál malý chlapec, podsaditý, hnedovlasý a poprášený jemnou vrstvou špiny.

„Marek!“ Prekvapene zvolala: „Čo tu robíš?“

„Pomáham svojmu otcovi,“ odpovedal hrdo a vystrčil hruď.

Marekov otec vlastnil spoločnosť na úpravu trávnikov. Keď sa rozhliadla, videla ho na dvore vedľa, ako pracuje.

„Som si istý, že to oceňuje,“ povedala.

„Toto je Marek,“ povedala svojej dcére. „Jeden z mojich žiakov. Je radosť mať ho v triede.“

Sedemročný chlapec žiaril, od jeho guľatých líc sa odrážalo žiariace slnko.

Bola to pravda. Malý Marek bol potešením. Zbožňoval rastliny a zvieratá a cez prestávky sa hral vonku. A hoci mal problémy s čítaním, ani raz sa nesťažoval. Mal v sebe akýsi jas, ktorý si so sebou priniesol, kamkoľvek išiel.

Nikdy nezabudne na ten deň v triede, keď mal iný žiak problém pochopiť zadanú úlohu.

„Neboj sa,“ povedal Marek s úprimnými očami. „Niekedy je druhá trieda naozaj ťažká.“ Bol jemná duša, múdra na svoj vek.

Napriek tomu sa neubránila obavám. Napriek jeho pevnému odhodlaniu boli jeho známky nie najlepšie. Niektoré dni rozmýšľala, či bude schopný prejsť do ďalšieho ročníka.

„Vidíme sa v pondelok, pani učiteľaka!“ povedal a bežal k otcovi.

Spolu s dcérou mu zamávali, ale chlapec zostal v jej mysli po zvyšok víkendu.

V škole jeho známky nevykazovali žiadne známky zlepšenia. Až do posledných týždňov v školskom roku. Keď študovali životný cyklus rastlín, Marek exceloval. Nikdy ho nevidela tak sústredeného.

Ako triedny projekt každé dieťa zasadilo slnečnicové semienko do jednej z nádob, ktoré sa stali akýmisi malými záhonmi. Robila to každý rok s rôznymi výsledkami. Sadenie semien bolo pre mnohých žiakov vzrušujúce, pestovateľská časť už oveľa menej. Trvalo príliš dlho, kým sa výsledky každodenného zavlažovania prejavili a väčšina detí na to nemala trpezlivosť. Stratili záujem a zabudli sa starať o svoje budúce slnečnice.

Ale nie Marek.

Každé popoludnie dohliadal na to, aby boli všetky nádoby polievané a vyživované. Posledný týždeň v škole boli výhonky vysoké asi 10 centimetrov. Bola ohromená. V minulých rokoch len málo semien úspešne vyklíčilo. A tie, ktoré vypučali, nikdy nevyrástli tak vysoko. Ale tieto boli iné. Boli to Marekove slnečnice.

Školník udržiaval kvetinové záhony v areáli školy. Pred prázdninami sa spýtala, či by mu nevadilo zasadiť ich sadenice. Vybrali perfektné miesto za knižnicou. Bolo ho jasne vidieť z ulice. Preniesli všetkých 20 sadeníc a dúfali v to najlepšie.

Marekovi sa podarilo prehupnúť do tretej triedy. A hoci sa zaňho tešila, obavy zostali. Bude pre neho tretia trieda príliš ťažká? Bude jeho učiteľ budúci rok chápavý? Uvidia budúci učitelia, aký je výnimočný?

Počas letných prázdnin išla autom popri škole. Zaujímalo ju, ako sa majú slnečnice. Dúfala, že sa niektorým z nich podarilo vyrásť...

Ale keď ich uvidela, musela zastaviť auto. Tam za knižnicou stáli Marekove slnečnice. Napočítala ich všetkých 20. Ich stonky boli silné a boli otočené k slnku.

Toto znamená byť učiteľkou, pomyslela si. Dôverovať schopnostiam detí a urobiť všetko pre to, aby sa pestovali. V tej chvíli vedela, že sa o Mareka nemusí báť. Videla to jedinečné v ňom. Iní to uvidia tiež. A jedného dňa rozkvitne a zažiari – presne ako jeho slnečnice.