Chcel si na ulici od pouličného predavača kúpiť kebab. Predavač sa pozrel na špendlík s ukrajinskou vlajkou na klope jeho kabáta.
„Ukrajinci nemusia platiť!" dôrazne povedal pouličný predavač.
Hoci ho pred tým varovali, odvetil: „Prepáčte, nie som Ukrajinec, som Rus."
„Rus?“ neveriacky pokrútil hlavou predavač.
„No, áno, ale je to len národnosť a meno v pase, ktorý mám, nič iné."
Vyrastal po roku 2000, keď sa ľudia jeho generácie, alebo aspoň ľudia, ktorých poznal, považovali za svetoobčanov. Pred nástupom na štúdium na univerzite precestoval stopom takmer celú Európu. O svojej národnosti premýšľal iba vtedy, keď musel požiadať o víza.
Na rozdiel od priateľov z Jakutska či Severného Osetska si mohol dovoliť nemyslieť na svoju ruskú identitu. So slovanskou tvárou a slovanským menom nepodliehal každodennému šovinizmu, ktorý nasycuje spoločnosť.
Mal rád svoju rodnú krajinu, ale nikdy na demonštrácii nemával ruskou vlajkou ani verejne nevyjadroval svoje vlastenectvo - jednoducho to nebolo niečo, čo ľudia ako on robili. Uvažovali s priateľmi iba o patriotizme. Lebo ak vám záleží na vašej krajine, snažíte sa ju zlepšiť.
Tak to skúsil. Chodil na všetky opozičné zhromaždenia, protestoval proti nespravodlivosti. S rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi sa zo všetkých síl snažil urobiť zo svojej krajiny lepšie miesto. Nikdy však neprepadol vlasteneckým mantrám o tom, aká skvelá je ich krajina.
Uvažoval, prečo by mal byť hrdý na to, že Sovietsky zväz bol prvou krajinou, ktorá vypustila človeka do vesmíru? Jurij Gagarin alebo Sergej Koroľov by na to mali byť hrdí, bol to ich úspech, nie jeho. Prečo by dokonca mal byť hrdý na to, že Sovietsky zväz vyhral Veľkú vlasteneckú vojnu? Bojovali v nej jeho starí otcovia. Vojna ich zlomila, ale vyhrali. Ale tieto skutočnosti určite nikdy neboli súčasťou jeho identity tak, ako sú pre niektorých jeho krajanov, ktorí svoje sebavedomie stavajú na minulých víťazstvách, s ktorými ich spája len náhoda narodenia sa v danej krajine.
Pred 24. februárom nikdy nerozmýšľal nad tým, čo to znamená byť Rusom. Teraz je to všetko, na čo myslel. Narodil sa tam a istú dobu tam i žil.
Ale ten deň je pre neho dňom, ktorý sa mu navždy zapísal do pamäti. Obludnosť a iracionalita vojny bola ako fyzická rana. V jeho starostlivo vytvorenej sociálnej bubline nebol jediný človek, ktorý by podporoval vojnu. Cítil sa ako lístie, ktoré rozmetal hurikán. Niektorí z jeho priateľov odišli z Ruska a niektorí zostali. On mal šťastie, už študoval v inej krajine, kde žili a pracovali jeho rodičia.
Priatelia sa ho pýtali: „Myslíš, že by sme mali prestať hovoriť po rusky? Máme sa hanbiť za svoj jazyk?„
To je asi jediná otázka, na ktorú má jednoznačnú odpoveď. Nie! Aj šéf Kremľa a ukrajinský prezident hovoria po rusky, ale ich jazyky sú rozdielne.
Veľký ruský režisér Zvjagincev nakrútil veľmi silný film "Bez lásky", kde nazerá nielen na ruskú spoločnosť ako takú, ale z filmu priam cítiť vyprázdnenosť vzťahov, z ktorých sa emócie, medzi nimi aj láska, už dávno vytratili.
Takže nie, za ruštinu sa nikdy nebude hanbiť. Hovorí iba iným jazykom.
Ale s pasmi to je inak. V rade na hraničnú kontrolu si raz vypočul rozhovor ukrajinskej matky a dcéry. Stáli hneď za ním , snažili sa odletieť domov, do Kyjeva. Pred vojnou odišli na dovolenku a teraz sa vracali do sveta, v ktorom sa ich stará mama skrývala v protileteckom kryte a otec a brat sa pridali k jednotkám územnej obrany. Počúval ich rozhovor a cítil silný pocit hanby. Jeho ruský pas ho vo vrecku pálil ako žeravé uhlie.
V dohľadnej dobe nebude môcť čítať niektorú z obľúbených ruských kníh alebo pozerať ruské filmy či televízne programy, ktoré miloval. A krok za krokom príde aj on na to, čo to znamená byť Rusom.
Konečne presvedčil predavača, aby prijal peniaze.
„Ale nepodporujete vojnu, však?" pýta sa predavač podozrievavo.
„Nie, samozrejme, že nepodporujem," odvetil.
„Ako môže niekto podporovať toto krvavé šialenstvo? Ale aj keď som tak veľmi proti vojne, som Rus. Z nejakého dôvodu je pre mňa dôležité to povedať.“
Keď sa chystal odísť, podal mu predavač zdarma kebab navyše.
