Proti gustu žádný dišputát

Frazeologizmy, sú ustálené slovné spojenia, ktoré sa svojou obraznosťou používajú  napríklad na oživenie ústneho či písomného prejavu.Viete však z akých legiend, príbehov či situácií vznikli?

Ustálené slovné spojenia najmenej dvoch slov, ktoré má spravidla obrazný, prenesený význam, sa nazývapoznáme z rôznych zdrojov. Z mytológie - Damoklov meč, jablko sváru, z dejín - Hanibalova kliatba, veľa ich je  biblického pôvodu - Babylonská veža, Sodoma a Gomora, z rozprávok - Snehulienka, Soľ nad zlato a ich pôvod je viac či menej známy. Ale sú aj také, u ktorých je ich vznik menej známy a často je zaujímavý.

Pri niektorých slovných spojeniach je to tak, ako sa v slovesnosti ustálili, napríklad „ostošesť“ veľmi vystopovať nevieme, podobne ako „hádzať všetkých do jedného vreca“ či "mať maslo na hlave". Slovný obrat "spadnúť z višne" sa používa, keď chcete niekomu naznačiť, že je strelený, nie normálny alebo hlúpy. Je to pekné slovné spojenie. Prečo však práve z višne? Nie je to úplne bežný strom, takže určite by boli frekventovanejšie pády z jabĺk, orechov, sliviek alebo príbuzných čerešní. Višne nebudú ani medzi najpopulárnejšími ovociami, takže možno aj preto sa višňový strom stal synonymom bláznovstva. Možno to bude tým, že višňa produkuje šibnuté nápady. Daj veľkú latu na dva konáre, postav sa na ňu, zbieraj úrodu a čakaj pád. Príčina predbieha dôsledok. Nie naopak. 

Pozrime sa na zúbky tým zaujímavým. Aj slovné spojenie „kde je pes zakopaný“ má za sebou vcelku zaujímavý príbeh. Jeden durínsky gróf vraj choval v polovici sedemnásteho storočia na zámku Wegenheim psa, ktorého mal veľmi rád a keď ten skonal, chcel ho dať pochovať na miestnom cintoríne. To sa mu nepodarilo, tak svojho miláčika nakoniec pochoval neďaleko svojho zámku. Na náhrobok dal vytesať oslavnú báseň, ktorá obsahovala aj slová „tu bol pes zakopaný“.

Z literatúry poznáme frazeologizmov viacero, napríklad„šaty robia človeka, cnosť je nedobytná pevnosť, idete so mnou dolu vodou, tichá voda brehy myje, nachytať na hruškách, múdremu napovedz, hlúpemu dopovedz, ťarcha nám spadne z pliec, zvyk je železná košeľa“, W.Shakespeare je veľmi vďačný zdroj.  Ale vedeli ste, že spojenie „medvedia služba“  pochádza z bájok I. A. Krylova? V roku 1808 napísal bájku „Pustovník a medveď“, v ktorej sa pustovník spriatelí z medveďom a navzájom si pomáhajú. Raz však začne spiaceho pustovníka otravovať mucha. Medveď sa ju snaží odohnať labou, ale veľmi sa mu to nedarí, veď muchy vedia byť poriadne otravné, a tak vezme kameň a muchu zabije, akurát nanešťastie priamo na pustovníkovej hlave.

Niekoľko frazeologizmov máme aj zo slov, ktoré sa už z bežného používania vytratili, alebo sú už  zastaralé. Napríklad „mať niečo za lubom“ pochádza ešte z čias mlynárskeho remesla. Za takzvaným lubom, dreveným obalom, mal totiž mlynár ukryté mlynské kamene a tak nikto nevedel, koľko meliva má za lubom. Alebo "mať na rováši“. Slovo rováš je maďarského pôvodu a označovalo kladu-latku-dosku, na ktorú sa zárezmi označovali nevyplatené účty, hlavne v krčmách. Latka sa potom rozštiepila na dve časti, jednu dostal dlžník a druhú veriteľ. A z krčmy poznáme aj „dať na sekeru“. Usudzuje sa tak podľa toho, že sekera bola kedysi pomerne cenný nástroj Teda ak chcel niekto piť ďalej a nemal čím zaplatiť, musel za útratu nechať zaseknutú v klade v krčme svoju sekeru.To však asi nebolo veľmi časté, pretože hrozilo, že majiteľ sekery o ňu príde, čo by pre neho znamenalo značnú majetkovú stratu.

Zaujímavé spomenúť je i slovné spoejnie „proti gustu žiadny dišputát". Dišputát je dnes už nepoužívaný a nespisovný výraz pre rozhovor, pôvodne z latinského "disputare"- debatovať. A  "gusto", výraz pre vkus,  potešenie je z latinčiny tiež. Celé stredoveké úslovie teda znelo takto: "De gustibus non est disputandum" - teda "o chuti či vkuse sa nediskutuje".

Viete, prečo sa hovorí: Mať z niečoho panický strach? Nie, nie je to od slova panic. „Panický strach“ odvodzujeme z gréckeho "deima panikon", teda doslova strach spôsobený bohom Panom, ktorému sa pripisovali rôzne zvuky v prírode. "Pan" bol v gréckej mytológii bohom stád, lesov a prírody, podľa povestí ho rodičia bohovia opustili, lebo sa narodil škaredý – s rohami, fúzami, chvostom a kopytami. Najskôr ho nechali zabávať ostatných bohov na Olympe, ale Pan odišiel na zem a tam sa stal pastierom. Neznášal, keď ho niekto vyrušil pri odpočinku, a tak ak ho niekto zobudil, začal vydávať hrozné zvuky. Jačal tak veľmi, že dokázal vraj vystrašiť aj celé vojská. V súčasnosti sa sa toto slovné spojenie používa v miernejšom význame, napríklad ak máme panický strach  zo skúšky, lekára či z nepríjemnej návštevy.

.

.