Prečo nádej zomiera posledná?

V živote a najmä na internete, kde je jednoduchšie ovládať obraz, zvyčajne zobrazujeme len vybrané aspekty nášho bytia. Prečo Nádej nielenže zomiera posledná, ale sa aj vynára až tesne pred tým, ako nám dôjdu sily?

V posledných rokoch sa zdá, že tých negatívnych aspektov a kríz už len pribúda. A za takýchto okolností nie je vôbec ťažké prepadnúť predstave, že už nikdy nebude lepšie. Inými slovami, začneme strácať Nádej. Ale uvedomovali sme si dovtedy, že ju vôbec máme? A čo ju vlastne potom živí, keď ju v náročných chvíľach tak potrebujeme?

Aj o mne si napríklad väčšina známych myslí, že som vždy radostná a ??plná energie. Nie je to úplná pravda, tiež mi nie sú cudzie zmeny nálad a chvíle, keď cítim Beznádej. 

Keď sa s manželom pohádame v ťažko kompromisnej veci a mám pocit, že tento konflikt záujmov nikdy nevyriešime a vždy to medzi nami vyvolá napätie. Keď som sa kedysi obávala, či budeme vedieť deťom ufinancovať vzdelávanie a život v iných mestách. Keď sledujem politickú situáciu v mojej krajine. Keď kuchyňa vyzerá, ako keby ju zasiahol tajfún, hoci sa pred dvoma hodinami leskla čistotou. Keď si uvedomím, že naše životy sa točia okolo organizovania jedla pre rodinu a prania bielizne, čo nás necháva uviaznuť na dne Maslowovej pyramídy bez cesty hore...

Je asi trápne poukazovať na to, že takéto triviálne dôvody môžu človeka priviesť do stavu Beznádeje.  Ale môžu tlačiť. Aby som sa, keď ma ovládne Beznádej,  cítila ako hlavná postava filmu „Melanchólia“ od Larsa von Triera (ale len zo začiatku filmu), zamotaná s koreňmi stromov alebo viničom, ktoré mi zväzujú ruky, nohy, tvár a hlavu. Vtedy ma sprevádza pocit nehybnosti, zamrznutia, neúplnej hibernácie, pokiaľ prijímam signály a podnety zvonku. Ale nemôžem sa hýbať, som bezvládna. A pomaly sa začínam prepadať do ďalších vrstiev zeme. Stále plávam v tráve, ale viem, že čoskoro sa to skončí, padnem hlbšie: do pôdy, piesku, hliny, štrku, konečne dosiahnem lávu, v ktorej zhorím, zmením sa na prach a navždy zmiznem. 

A potom, keď mi dôjde, že niet pomoci, vždy príde Nádej. Rázne ma chytí za ruku a silno ťahá hore. Robí to veľmi efektívne, aj keď jej to nijako neuľahčujem, pretože sa aj napriek nepohodliu, ktoré cítim zamotaná do viniča a ponorená do pôdy, chcem v tom ďalej váľať, aby som nevstala, lebo aký to má zmysel, je to zbytočné. Medzitým tomu Nádej vôbec nevenuje pozornosť, očistí ma od hnilobných zvyškov na mojom tele a podľa toho, čo ma dohnalo k Beznádeji, to všetko rozbije na prach. A hneď každý bod, ktorý bol dôvodom na upadnutie do beznádeje, buď nadobudne iný tvar, alebo nájde riešenie a ten pocit, že existuje riešenie, že existuje Nádej, dáva veľké pohodlie a silu vstať. 

Pred časom som pochopila, že práve Nádej mi umožnila prežiť roky. Myslela som si, že je to moja „osobná stratégia prežitia“, ktorú som si vypracovala raz, možno v detstve a teraz ako dospelá som ju rozlúštila a viem ju pomenovať. Predstavte si moje prekvapenie, keď som nedávno čítala, že  Nádej je dôležitou súčasťou emocionálnej inteligencie.

Dozvedela som sa to pri čítaní knihy „Emočná inteligencia“ od Daniela Golemana. Čítala som, že Nádej je veľmi dôležitým faktorom pri prežití ťažkých časov.

Z hľadiska emocionálnej inteligencie lipnutie na Nádeji znamená, že nepodľahneme obrovskej úzkosti, nezaujmeme porazenecký postoj alebo neprepadneme depresii zoči-voči náročným výzvam alebo neúspechom.

Chcem však objasniť, že vás chcem povzbudiť aby ste sa dali dokopy v ťažkých časoch. Stojí za to dúfať! Uvedomujem si, že vec je oveľa zložitejšia ako jednoduchá rada  blogera.

Ak sa neustále budeme v živote cítiť zodpovední za to, ako sa cítia ostatní ľudia, je veľká šanca, že i my sami sa budeme cítiť úplne nanič.

Pokiaľ človek v živote trpí, tak je to spravidla preto, že lpí na minulosti. Minulosť by mala byť lekciou, nie však klietkou.

Hoci je to utešujúce dávať Nádej, dôležité je mať Nádej. Práve Nádej je kľúčom z mentálneho väzenia, ktoré si človek vybuduje, a umožňuje mu žiť v prítomnosti, namiesto bolestivej minulosti. Ukazuje, že každý má v sebe silu vyliečiť sa, pohnúť sa ďalej a mať radosť zo života.

Optimizmus a Nádej  sa dajú naučiť či vypestovať. Základom oboch týchto postojov je viera, ktorú psychológovia nazývajú „sebadôvera“, viera, že človek si vytvára kontrolu nad udalosťami svojho života a dokáže čeliť výzvam, ktoré sa objavia.

Vďaka Nádej. Nádej k lepšiemu. Budem si vážiť toto zoznámenie sa a prajem aj vám príjemný zážitok z tohto zoznámenia.