Na začiatku sa ukrýva koniec a na konci sa ukrýva začiatok

Mnohí hľadajú presah samého seba, či už vo svojom povolaní alebo v súkromí. Tento príbeh je o životnej ceste mladého námorníka, o tom, že všetko má nejaký dôvod, na ktorý prídeme niekedy až na konci.

.....Toto je príbeh Johna Newtona. John bol týpek, ktorý sa v detstve a v dospievaní plavil nebezpečnými oceánmi na veľkých námorných lodiach 18. storočia. Jeho otec bol námorný kapitán. Strávil dva roky na internátnej škole. V jedenástich odišiel pracovať na more k svojmu otcovi.

Otcovým plánom bolo zabezpečiť Johnovi miesto otrokára na poliach s cukrovou trstinou na  Jamajke. Namiesto toho sa mladý John stal kapitánom na otrokárskej lodi. Počas jednej plavby bol zadržaný a prinútený vstúpiť do Kráľovského loďstva. Keď ho prinútili dať sa k námorníctvu, začal sa stavať proti všetkým autoritám. Stal sa poddôstojníkom na lodi. Po neúspešnom úteku bol potrestaný pred zrakmi 350 člennej posádky. Bol vyzlečený do pol tela, priviazaný k mreži, dostal 96 rán a bol degradovaný na obyčajného námorníka.

Táto hanba a poníženie dohnali Johna k myšlienke na samovraždu. Keď sa psychicky i fyzicky spamätal, bol na vlastnú žiadosť preložený na otrokársku loď, ktorá viezla tovar do Afriky, za ktorý boli nakúpení otroci, ktorí boli potom prevezení do Anglicka a iných krajín.

Posádke lode činil John neustále veľké problémy. Klial a nadával, bol agresívny a jeho chovanie bolo také zlé, že ho zanechali v západnej Afrike napospas obchodníkovi s otrokmi. Bol rovnako ako otroci zneužívaný a týraný. Čo neskôr označil ako obdobie, kedy "bol neveriaci a nemravník, služobných otrokov". John nenávidel život a Boha, lebo mu vzal milovanú matku, ktorá zomrela keď mal 6 rokov. Ona mu rozprávala biblické príbehy, učila ho modliť sa a spievať piesne za svoju spásu. 

Z otroctva ho zachránil lodný kapitán, ktorého požiadal Newtonov otec o nájdenie syna. Na ceste späť do Anglicka loď stretla silná búrka, takmer sa potopila. John uprostred noci zo strachu a zúfalstva odriekal modlitby, čo ho naučila matka. Volal na Boha. "Zmiluj sa nad nami!" Kým sa loď plnila vodou. Prežili. Od tohto dňa prestal kliať, hrať hazardné hry, piť alkohol a zažil duchovné obrátenie. Úplným obrátením a bodom zvratu v jeho duchovnom živote bola ťažká choroba sprevádzaná horúčkou. Zriekol sa námorníctva aj obchodu s otrokmi. Začal študovať a vzdelávať sa. Bol predvolaný anglikánskym kňazom a ordinovaným kazateľom.  Ako vikár v Olney bol populárny natoľko, že bol kostol rozšírený, aby si ho mohli vypočuť davy ľudí, ktoré prichádzali. Získal doktorát teológie na Vysokej škole v New Jersey (dnes Princeton University). Stal sa rektorom kostola svätej Márie vo Woolnothe na Lombard Street v Londýne. Tam slúžil až do svojej smrti. Zložil veľa náboženských piesní, Amazing Grace je najhrávanejšia duchovná pieseň na svete. Mnoho mladých, duchovných aj ostatných ľudí ho navštevovalo a žiadalo o radu, medzi jeho dôverníkmi boli aj známe osobnosti.

.....Aké je to naozaj zažiť a prijať odpustenie? Prijatie a pochopenie sú dve rozdielne veci. Keď raz niečo prijmeme je to naše, je to už našou súčasťou. Napríklad môžeme chápať že máme odpustiť, chápeme aj to, čo to spôsobí, keď neodpustíme. Ale stále je to len na rozumovej úrovni. Nikdy to neprejde do činu. Takto môžeme odpustenie chápať celý život. Ale prijať odpustenie, byť toho súčasťou je odpustiť. A bodka.

Môžete si predstaviť, že ste v exekúcii, dlžíte nehorázne peniaze a neviete čo s tým. Jediné čo viete, že ste v pytli, že to nedávate, že už ste vyčerpali všetky možnosti. Zrazu na súd príde niekto, koho ste nikdy nevideli a zoberie to všetko na seba, všetko za vás zaplatí. Predstavte si tú úľavu, čo vás naplní, aká ťarcha z vás spadne. Tá situácia je pre človeka, ktorý by si toto zažil, úplne šialená.

.....Keď mal môj brat asi 10 rokov, našiel v šuplíku peniaze, ktoré si tam dávali rodičia. Vtedy školský výlet stál 30 korún a on si vzal pár stoviek. Potom rozmýšľal, čo s tým? Nieže by ich dal späť, čo by bolo úplne najlepšie riešenie. Vedel, že keby si niečo drahšie kúpil, naši by sa pýtali, kde na to vzal. Tak urobil úplnú šialenosť a kúpil celej triede nanuky. Potom  nalepovacie kartičky, niektoré si vzal domov a povedal, že to má od spolužiaka. Ja som o tom vedela, ale nebonzla som ho. Ale každý večer, keď sme sa stretli s rodičmi pri večeri a oni sa na nás usmievali a hovorili, že nás majú radi, to už nedával. Nemohol zaspať a plakal. Potom už nevedel na čo tie peniaze míňať, ani ho to nebavilo, lebo si to nedokázal užívať. Jeden večer, keď znovu plakal, už to nevydržal a išiel za rodičmi a všetko im povedal. A čo na to naši rodičia? 

„Veď my to všetko vieme, len sme čakali, kedy za nami prídeš a ospravedlníš sa.“

Otec si vtedy ku nemu pokľakol a objal ho. Nepýtali sa, na čo to minul a či mu niečo zostalo. Odpustili mu a prijali ho. Dodnes si pamätám, čo mi povedal brat. Spadol mu taký obrovský šuter zo srdca, bola to taká úľava, že si mohol ľahnúť do postele a konečne pokojne spať. Zažiť si i sebaodpustenie.

.....Chcela by som sa vedieť aspoň v sedemdesiatich percentách zachovať ako môj otec. Vedieť si v pravú chvíľu pokľaknúť, objať svoje deti, vedieť sa omluviť, povedať deťom, že aj keď sme sa s mužom pohádali, všetko je v poriadku a nemusia sa obávať. To všetko môžem urobiť s láskou, vracať sa k odpusteniu, ktoré som zažila skrze rodičov. Reakciou na odpustenie nie je ako si ho mám zaslúžiť, ale ako sa poďakovať.

Odpustenie teda nie je jednorázový akt. Je to naša každodenná realita. Nie je to realita, ktorú sme zažili len jeden krát na mori. Zachráň nás a dosť. Treba sa k tomu vracať. Lebo si to dokážeme zahádzať a prekryť nálepkami výkonu a povinností.

Ak tam vo vnútri máme nejaký šuter, rozbehnime sa za niekym, čo čaká s otvorenou náručou a hovorí: Ja som tu a čakám, kým sa mi prídeš ospravedlniť. Ja som ten krok k tebe už dávno urobil. Nemusíme nič. Nemusíme si nič zaslúžiť. Je to dar, do ktorého vstupujeme s vierou. To nám dáva (seba)odpustenie. 

***