Keď človek páchá zlo, kde je Boh?

Má človek slobodnú vôľu? Môžeme sa nezávisle rozhodovať a ovplyvňovať smerovanie nášho života? Čo je to sloboda. Je to možnosť voľby?

Má za sebou desať rokov práce kňaza vo väzení. Takže trochu vie, čo to robí alebo nerobí s človekom, keď sa dopustí veľkého zla.

"Spoznal som neplnoletého chlapca, ktorý zavraždil svojho kamaráta. Hovoril som s mladíkom, ktorý pri sexuálnych hrátkach uškrtil maloleté dievča. Hovoril, že nevie, prečo zomrela. Nič zlé nerobili, len sa skvele bavili! Stretával som sa s ľuďmi, ktorí dlhé roky fyzicky aj psychicky týrali svoju partnerku a mysleli si, že je to normálne… Mám pokračovať?

Nehovorím teraz o tom malom zle, ktorého sa dopúšťame všetci a každý deň, že sa s niekým pohádame, mrzí nás to a potom sa zase zmierime. Že sa neovládneme v jedle, pití alebo rozprávaní, že strácame čas hlúposťami namiesto toho, aby sme sa venovali svojej práci alebo deťom. To všetko robíme všetci, uvedomujeme si to, zápasíme s tým. Mrzí nás to a snažíme sa to nerobiť. Teraz nemám na mysli to prírodné zlo, teda katastrofy ako povodne, zemetrasenia, hurikány – to sú závažné veci, ale ide o inú tému. Teraz mám naozaj na mysli to veľké zlo, ktoré má zničujúce dôsledky, a ktoré pôsobí človek inému človeku! Dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia, často bez výčitiek svedomia a bez túžby po zmene.

Vlani v zime som navštívil koncentračný tábor Osvienčim. Nejako som si potreboval pripomenúť tú desivú tragédiu. Keď som stál na tom nástupišti medzi koľajami, ktoré sa dodnes zachovali, a predstavil si, ako tí ľudia prechádzajú z vagónov priamo do plynových komôr, vzdialených len pár sto metrov, tak som prežíval silné emócie – akúsi zmes zúfalstva, bezmocnosti, a vlastne aj strachu a neistoty. Až doteraz som si myslel, že niečo také sa už nikdy nemôže stať. Ale teraz som mal zrazu pocit, že môže. Lebo je vojna na Ukrajine a medzi Izraelom a Palestínou.

Ten zážitok z Osvienčimu som si vybavil znova pred koncom roka, keď som videl správy o streľbe v Prahe. Princíp je rovnaký: človek sa rozhodol, že zabije človeka. Ten môj pocit zúfalstva, bezmocnosti a strachu bol podobný ako v Osvienčime.

Pri práci vo väznici som tomu potreboval aspoň trochu porozumieť. V odbornej literatúre som vyčítal, že kriminálne konanie môže vychádzať buď zo štruktúry osobnosti páchateľov, alebo z ich prostredia. A to politického, kultúrneho, sociálneho, ale hlavne rodinného. Keď to veľmi zjednoduším, tak najčastejšou príčinou zločinnosti z psychologického hľadiska je disociálna porucha osobnosti, teda neschopnosť empatie, neschopnosť vidieť druhého ako človeka a vnímať, čo prežíva. Zo sociologického hľadiska je to nefunkčná rodina. Viac ako polovica väzňov prežila časť detstva v ústavnej výchove, viac ako polovica zakúsila doma fyzické týranie.

Do istej miery teda platí, že nie sme úplne slobodní. To, že ľudia páchajú zlo, je často skôr dôsledok psychickej poruchy alebo zlej výchovy, ako ich úplne slobodnej voľby. Čo ale absolútne neznamená, že by tí ľudia nevedeli, čo robia a že by za to neniesli plnú zodpovednosť. Akékoľvek vysvetlenie toho, čo spáchali, nemôže zmenšiť bolesť ich obetí.

Ako ľudia sa ale pýtame ďalej. Ako to vidí Boh? Prečo ten Boh, ktorý je dobrý, dopúšťa, aby ľudia boli tak strašne zlí? To je odveká otázka. Už mnoho veriacich kvôli nej svoju vieru stratilo, a mnohí z tých, ktorí Boha hľadali, ho nakoniec odmietli. Jedinou, a stále nedokonalou odpoveďou na tú otázku je ľudská sloboda. Ak má mať dobro, ktoré konáme, nejakú hodnotu, musíme ho konať z vlastného rozhodnutia, dobrovoľne, slobodne. Nemôžeme k nemu byť donútení, to by sme boli buď ako zvieratá, ktoré konajú pudovo, alebo ako počítače, ktoré pracujú podľa vloženého programu. Sloboda teda znamená, že máme aspoň možnosť konať inak, trebárs aj konať zlo. Boh to určite nechce, ale práve kvôli slobodnej vôli nám v tom nemôže zabrániť.

V Biblii sa hovorí, že nás Boh stvoril k svojmu obrazu. Byť Božím obrazom, to znamená, že sme slobodní, lebo Boh je úplne slobodný. Aj keď tá naša sloboda môže byť rôznym spôsobom obmedzená. Ale tiež to znamená, že sme dobrí, lebo Boh je nekonečne dobrý. Aj keď o tom niekedy môžeme pochybovať, väčšina ľudí sa snaží konať dobro, a len vďaka tomu môže celá spoločnosť držať pohromade. Väčšinu ľudí zlo odpudzuje. Videli sme to v súvislosti so streľbou. Milióny ľudí tento čin odsudzujú, podporujú obete a pozostalých, posielajú im peniaze.Všetci sa nejako snažía byť si navzájom oporou, prekonať nenávisť láskou.

Tým sa nakoniec dostávam k tomu najpodstatnejšiemu. Kde je Boh, keď ľudia páchajú zlo? Boh visí na kríži. O tom je celý Nový zákon. Boží Syn sa tiež stal obeťou ľudského zla. A preto Boh je aj ten študent, ktorý dostal guľku. Boh je aj ten ukrajinský civilista, ktorého zabil agresor. A môžeme ísť ešte ďalej. Boh je to dievča, ktoré zneužil kňaz. Boh je tá žena, ktorú desaťročia týral agresívny manžel. Boh je to dieťa, ktoré skončilo na drogách, lebo ho nikto nikdy nemal rád. Áno, Boh visí na kríži. A stotožňuje sa s každým človekom, ktorý sa stal obeťou zla."

Ten príbeh ale nekončí krížom. Pokračuje vzkriesenie. A ja prajem nám všetkým aj každému jednotlivo, aby sme sa po každej tragickej skúsenosti prebudili k novému životu.