Lekcia láskavosti

Na začiatku adventu sa pečú medovníky práve preto, aby do Vianoc zmäkli. Sú aj ľudské srdcia z medovníkového cesta? Býva to tak, že cez Vianoce sú na seba všetci akýsi milší...?  

Správca z nášho činžiaku nevyháňal počas Vianoc deti stavajúce snehuliaka, aj keď bol pre nás obvykle postrachom. Aj domovník bol pred Štedrým dňom zdvorilý a milý, len susedia na druhom poschodí boli vždy mrzutí. Kedykoľvek som ich stretol na schodisku, srdce mi prudšie bilo a žalúdok mi stúpal až do krku. Vo mne a mojich súrodencoch vzbudzovali až paralyzujúci strach. Nikdy nám neublížili a vlastne sme nemali žiadny zvláštny dôvod sa ich báť, napriek tomu sme sa im vyhýbali ako čert krížu.

Sused bol starý pán, ale vôbec sa nepodobal tým milým, usmievavým starcom. Mal prenikavý, chladný pohľad a prísny výraz v tvári. Čelom mu prebiehala zvislá vráska, akoby sa na niekoho neustále hneval. Prsty mal tak skrútené reumatizmom, že nám deťom pripomínali nejaké pazúry. Jeho žena nevyzerala o nič krajšie. Vždy sa hrbila a zlovestne poklepávala drevenou palicou, ktorej zvuk sa tupo niesol chodbou, keď niekam išla. Nestalo sa, že by sa k nám títo manželia správali láskavo, ako ostatní susedia, ktorí nám deťom často strkali sladkosti. Naopak, manželia reagovali na pozdravy nevrlo a vôbec, človek mal dojem, že nemajú radi ľudí. Páčili sa im len zvieratá. Každý deň sypali na okenný parapet obilie pre holubov, ktorí sa ich vôbec nebáli, ale sedeli im na šľachovitých rukách a jedli im z dlane. Suseda často kŕmila túlavé psy a mačky. Kvôli tomu mala neustále konflikty s domovníkom, ktorý túlavé zvieratá z domu vyháňal.

V našom dome bolo zvykom, že sme počas Vianoc chodili s oblátkou k susedom a niečo si vzájomne priali. My deti sme často dostávali sladkosti. Zaklopali sme na všetky dvere, ale druhému poschodiu a bytu tých manželov sme sa vyhli, ako by vôbec neexistovali. Tento rok k nám prišla na Vianoce  sesternica Alenka. Bolo to rozžiarené, usmievavé dievčatko, ktoré malo pre každého milé slovo. Keď nastal Štedrý deň, išla spolu s nami, deťmi, popriať susedom. Po nejakej dobe sme obišli všetky byty a zamierili domov.

 "Počkaj," povedala Alenka, "ešte sme neboli na druhom poschodí."

Rozhostilo sa ticho. Nakoniec sme vyhŕkli: "Žijú tam veľmi odporní ľudia. My tam nechodíme."

Alenka bola trochu prekvapená, ale povedala: "Prajem všetkým šťastné Vianoce."

A statočne zamierila do bytu na druhom poschodí, zatiaľ čo my sme sa vrátili do nášho bytu a čakali na jej návrat. Už to bolo dlho a sesternica sa ešte nevrátila. Nakoniec ma moja starostlivá matka poslala pre ňu. Išiel som s hrčou v krku. Dlho som stál pri dverách bytu susedov, než som sa spamätal a zaklopal. Keď otvorili, naskytol sa mi úžasný pohľad. Alenka sedela pri stole so starou pani a smiala sa, keď počúvala jej príbeh. Jej muž, ktorý pobehoval okolo stola, hľadel na Alenku s úprimným pohľadom. Moja sesternica sa s nimi cítila veľmi dobre, pretože zrejme nemala tušenie, že vstúpila do jamy levovej. Keď Alenka videla moje prekvapenie a úžas, začala sa lúčiť a chystať sa na odchod. Manželia ju začali objímať a pozývať ju, aby ich na druhý deň znovu navštívila. Ako náhle sa za nami zavreli dvere, začala mi Alenka rozprávať, akí sú naši susedia skvelí ľudia, koľko toho zažili, najmä počas vojny, kedy pôsobili v undergrounde. Hovorila, že sú veľmi osamelí, pretože nemajú deti. Ich jediná dcéra zomrela a  Alenka im ju veľmi pripomínala.

Bol som v rozpakoch. Nevedel som, čo na to povedať. Ako je možné, že i keď sme žili toľko rokov vedľa seba, vieme tak málo o našich susedoch, ktorých sme každý deň stretávali na chodbe? Možno by sme nemali súdiť ľudí podľa veku, vzhľadu... Možno, že keď prelomíme ich zdanlivý chlad, ukáže sa, že sú vo vnútri vrelí a priateľskí.

Tie Víanoce som od Alenky dostal veľmi dôležitý a krásny darček - lekciu láskavosti a porozumenia voči sebe a ostatným ľuďom. 

Pomáha nám v tom, aby sme dokázali v plnej prítomnosti prijať seba, pristupovali ku sebe s empatiou. A tiež navzájom sa prijať, aby sme sa  rešpektovali a tolerovali. Pomáha nám tiež prekonať prekážky a ťažkosti, ktoré nás stretnú v rámci určitej komunity ľudí. Zároveň nám pomáha rozpoznať a oceniť naše dary i dary, ktoré majú iní ľudia.

***

Pre tých, ktrorí hľadajú svoj poklad

A nežijú z lásky

Život je nádej

Že nebudú vždy takto žiť

Pre domy bez komína

Rastú kvety i tam, kde nie je záhrad

Ako dobre by bolo nezabudnúť byť dieťaťom

Deti spia s otvoreným oknom

***