Bývam v Strážovských vrchoch, kde potok zarezaný do skalných hríbov oddeľuje dva vrchy, neďaleko rybníkov v údolí pod Bystrickým hradom. Je to pokojný kraj.
Vyzerá to ako miesto, kam by ste išli navštíviť svojich príbuzných na dôchodku v ich druhom domove, uhniezdené medzi vysokými stromami, blízko komunitného mesta. Súčasťou mojej každodennej rutiny je prechádzka okolo jazera, ak to počasie dovolí. Chodím, aby som si natiahla nohy, vyčistila myseľ a... aby som počúvala. Niekedy počujem dušu hovoriť v prírode – možno cez vtáka alebo strom a často cez živú metaforu.
Odpovede na tie isté otázky, nad ktorými premýšľaľam, možno často nájsť vo všeobecnom, prírodnom zákone, ktorý je jasne pozorovateľný vo fyzickom svete. (Pre tých, ktorí majú uši na počúvanie a oči na videnie...)
Premýšľam o tom, ako zvládam a prekonávam akýkoľvek stres – vo svojom vlastnom živote. „Stres“ je v podstate reakcia založená na strachu. Ide o reakciu na minulosť založenú na strachu: bojím sa, že som urobila hrozné chyby, ktoré by som mala ľutovať. A tiež reakciu na budúcnosť založenú na strachu: dnes môžem mať jedlo, prístrešie a lásku, ale zajtra to určite zmizne! A kým by som bola bez príjmu, domova alebo „vecí“, s ktorými som sa stotožnila?
A možno to v súčasnosti nie je také skvelé. Možno som konfrontovaná s nepríjemnými výzvami a zistímm, že lipnem na minulosti, ktorá už neexistuje a objavujem zmenu ako jedinú konštantu. Keby len zajtrajšok bol zaručene ako včera, keby som ho vedela predvídať, riadiť, kontrolovať !
Prirodzenou reakciou na zmenu, výzvu a strach je „zamrznutie“. Keď na chodníku stretnem napríklad medveďa (alebo veľkého štekajúceho psa), zamrznem. Nepribližujem sa, nepohybujeme sa ďalej, nerobíme žiadne náhle pohyby.
Robíme to aj v živote, najmä keď sme konfrontovaní so strachom a stresom. Nenávidíme svoju prácu? Radšej to vydržíme – aby nás nepohrýzol pes nezamestnanosti. Sme v zlom vzťahu? Zostávame ponorení v bolesti, frustrácii a nešťastí rastúceho duševného dlhu, vyhýbame sa vlastnej prázdnote a strachu, že budeme osamelí, alebo že nebudeme milovaní?
Čokoľvek robíme, nemeníme svoje návyky. Len... zamrzneme. Väčšina strachu je psychologická. (t.j. väčšina z nás sa stretáva s veľmi malým počtom medveďov a skutočnými život ohrozujúcimi okolnosťami.) To však neznamená, že obavy nie sú „skutočné“ alebo že vzorec „strach a to čo ťa obmedzuje je len v tvojej hlave“ sa ukáže ako pravdivý. Naopak, obavy, panika, napätie a hrôza z nesprávne použitej predstavivosti („hrozné pobláznenie“) pravdepodobne nebudú „zracionalizované“.
Pred dvoma týždňami priniesli dni mrazivého počasia na jazero vrstvu ľadu. Hrubý ľad okolo krajov, popraskaný a nestabilný bližšie k stredu, pokrýval celé jazero. Takmer.
Jeden úsek, pomerne malý, plytký úsek, odmietol zamrznúť. Drobné vlnky odrážali zapadajúce slnko smerom k môjmu pohľadu. Keď som uvažovala, aký je rozdiel medzi zamrznutým jazerom a nezamrznutými vlnkami, odpoveď bola zrejmá.
Niekoľko desiatok metrov od vlniek, skrytých za trávou a stromami, je potok, ktorý privádza do jazera vodu z hôr. Voda v pohybe, voda v akcii. Uvedomila som si jednoduchú myšlienku:
Je takmer nemožné, aby voda počas pohybu zamrzla!
Akcia nás vnáša do prítomnosti mocným spôsobom. (Je zaujímavé, že pri písaní uvedeného odseku som zistila, že musím prepnúť z minulého do prítomného času, aby som správne opísala konanie ako aktívny pohyb.) Akcia neexistuje v minulosti ani budúcnosti a naša sila sa môže nájsť v prítomnom okamihu.
Čokoľvek nás znepokojuje, drží nás v noci hore... môžeme sa rozhodnúť teraz, čo sa dá podniknúť. Možno je to telefonát alebo rozhovor, ktorému sme sa vyhýbali. A potom... urobme to! Nechajme sa viesť intuíciou odlíšenou od strachu.
Možno zistíme, že jedna akcia nás vedie k ďalšej. (Dostať sa do posilňovne môže byť najťažšia časť cvičenia.) Môžeme objaviť pocit pokoja alebo úspechu jednoducho preto, že sme urobili, čo sme urobiť mohli, čím ďalej znižujeme stres, keď naše činy spôsobujú posuny v okolnostiach, ktorým odolávame. Cítime sa psychicky lepšie, buduje sa dôvera v samého seba. Dvere otvorené. Kontrola sa zmierni (pretože potom, čo prispejeme k zmene situácie, môžeme akceptovať čokoľvek, čo sa na nej zmeniť nedá).
Možno zistíme, že „medveď“, ktorý nás „zmrazil“ v našich stopách, napokon nebol taký strašidelný – alebo taký skutočný.
Šťastné „rozmrazovanie“!
