Stalo sa vám niekedy, že ste mali pocit, akoby ste nejako stratili kontrolu nad vlastným životom? Že dokonca nie ste schopní povedať, čo je dobre a čo zle?
V našej kultúre sa traduje pohľad: proti zlu a démonom treba bojovať. Ak budeme bojovať dostatočne dlho a silno – zvíťazíme – odtneme drakovi hlavu a zachránime princeznú. Veľmi pekná predstava – a námet na rozprávku, ale pokiaľ by fungovala v praxi – nikto by už nemal žiadny problém, pretože každý konflikt, či vojna, by koreň problému na dobro vyriešil. Vidíme však, že to je presne naopak.
Slovo démon sa používal skôr vo východných kultúrach – napríklad Tibete v technike „chod“ – kde ide o integráciu, spriatelenie sa a nakŕmenie svojich démonov. Pokiaľ to spravíme, získame obrovský kapitál sily, pretože potlačené aspekty nás samých – démoni – sú spojené s veľmi silnými emóciami ako strach, nenávisť, odpor, či hnev. Stačí si len predstaviť silu, ktorou nás niekedy tieto emócie valcujú a potom si predstaviť tú silu, ktorá nám pomôže – pokiaľ toto nebudú naši démoni, ale naši spojenci.
Ako však vzniká taký "démon"? Všetko o čom sme na základe výchovy a svojich názorov presvedčený že je zlé, nevhodné, odporné, zvrhlé sa stáva našim tieňom (démonom). Tieto vlastnosti nechceme vidieť, zažiť a ani o nich hovoriť. Patria do odpadkového koša ľudskej spoločnosti. Vylúčili sme ich zo svetla nášho vedomia. Práve preto zostávajú v našom podvedomí, kde robia svoju robotu.
A keďže ich nechceme vidieť, život nám ich ukazuje vo forme partnerov, kolegov, politikov, chorôb a emócií. Celý svet je odrazom nášho vnútra. Inak to nikdy nebolo, ani nebude. Problém je, že bojujeme s odrazom v zrkadle a nie so samotným problémom.
Ak pochopíme bez boja a začneme svoje nechcené časti a nepríjemné emócie prijímať, začnú sa meniť. Ak nevieme niečo prijať, prijmime fakt, že to nevieme prijať – tu sa skrýva nekonečná sloboda. Dávame zlu oveľa väčší význam, aký v skutočnosti má a preto rastie.
Čítala som, že podstata starej čínskej filozofie a neskôr aj náboženstva tkvie v tom, že tajomstvom ovládania vlastného života je nečinenie, nezasahovanie. Tak Vám kúsok z toho, čo som si prečítala v krátkosti ponúkam.
Taoizmus sa zaoberá nielen týmto premenlivým svetom, ale aj čímsi vyšším, čo svet presahuje. Avšak stĺpom taoistickej filozofie je nezasahovanie, aktívne nečinenie. Podľa nej „Múdry muž tvorí, ale nevládne tomu, čo je tvorené“. Tento hlavný princíp taoizmu sa nazýva wu-wej – nechať veciam voľný, prirodzený priebeh. Takzvané „nečinenie“ je práve tým, čo je mohutným podnetom na „činenie“. Teda nejednaním k jednaniu.
No a človeče, teraz sa v tom vyznaj...
Dalo by sa v skratke povedať, že horespomínané učenie sa skladá z troch častí: Dôverujte, Vážte si a Žite.
Dôverujme
Nech sa v našom živote deje čokoľvek, deje sa to z nejakej príčiny. Zverme sa preto situácii a prijmime ju. Pokiaľ niečo nespĺňa naše nádeje, možno sme to vlastne ani nepotrebovali. Nepripustime, aby nás ťažkosti zlomili, v žiadnom prípade sa nevzdávajme. Naučme sa prijať to, čo nie je zatiaľ v našich silách zmeniť. Jednoducho to tak je. Pokoj. Náš rozum sa tomu bude všetkým možným spôsobom brániť, to nás však nesmie priviesť do úzkych. Tým skôr potom do pokušenia vzdať sa. Zverme sa svojej intuícii, proste prijať to, čo sa deje, ako to najlepšie, čo môžeme zatiaľ urobiť, keď sa cítime bezradní a zmätení alebo keď prežívame ťažké časy. Nech sa stane čokoľvek, skúsme mať na tvári úsmev. Nezabúdať, že život je krásny.
Vážme si to, čo máme
Všímajme si aj tie najmenšie darčeky osudu a buďme mu za ne vďační-za čisté nebo nad hlavou, za vôňu vzduchu po búrke, za štebotanie vtákov, za to, že náš autobus prišiel včas. Buďme úprimne a hlboko vďační za všetko, čo máme a čoskoro si uvedomíme, že sme sa prestali sťažovať na život alebo na to, že nám to či ono chýba. Zmeňme skrátka uhol, pod ktorým na život nahliadame. Berme ho ako obrovský, neoceniteľný dar, nie ako miesto, kde sa nám ustavične niečo stavia do cesty a kde sme nútení večne bojovať s prekážkami. Spočiatku pre nás nebude jednoduché si takýto postoj osvojiť. Vážme si ľudí, ktorých milujeme. Hovorme im o svojej láske a dávajme im nežnosť a starostlivosť. Ľudský život sa môže v ktorýkoľvek okamih pretrhnúť a zhasnúť. A naučme sa odpúšťať.
Jednoducho žime
Skúsme si len predstaviť, ku koľkým premenám atómov vo vesmíre došlo, aby sme vôbec vznikli, aby sa sformovala naša bytosť. Už len to musí vyvolávať úžas, nadšenie a šťastie. Z celého srdca prijmime a buďme vďační za prítomnú chvíľu. Naša intuícia, predstavujúca rovnako nevysvetliteľný fenomén, akým je božia existencia, nám bude sprievodcom vo vlastnom živote. Veľmi rýchlo si začneme všímať, že okolo nás sa objavujú stále nové príležitosti a stále nové možnosti. Život rozhodne nie je nejaký seriál s hromadou nepríjemností a problémov. Ako napísal americký básnik Rudy Francisco: „Nezáleží na tom, či je tvoj pohár napoly plný alebo napoly prázdny. Hlavné je, že máš vodu.“ Tak ju vypime - a prestaňme sa sťažovať na život. Svaly sa začnú rysovať po mnohých hodinách cvičenia s činkami, ktoré boli za účelom cvičenia vyrobené. Preto ak máme pocit, že váš náklad je príliš ťažký, vzpriamme sa a zdvihnime bradu nahor. Aj toto je cvičenie. Ešte stále sme tu. Ľudské srdce tepe v priemere štyritisíckrát za hodinu. Každý úder srdca, každý tep pulzu akoby kričal: „Ešte stále žijeme!“ Vychádzajme z toho.
Želám nám pekné dni a každému "to jeho nebe..."
