Čo možno urobiť na ochranu demokracie? Vôľu väčšiny zvykne nahrádzať vôľa okrajových skupín. Už aj nad voľbami sme vyhrali.Demokracia degeneruje, umožňuje vládnuť porazeným.
Predstavte si svetovú vládu zvolenú demokraticky tak, že každému žijúcemu človeku na celej planéte patrí jeden hlas. Aký by bol pravdepodobný výsledok takýchto volieb? Pravdepodobne čínsko-indická koaličná vláda. Americký teoretik Neil Postman v knihe Ubaviť sa k smrti porovnáva názory dvoch anglických spisovateľov Orwella a Huxleyho napísané v prvej polovici minulého storočia.
„Orwell sa obával tých, ktorí zakážu knihy. Huxley sa obával, že knihy už nebudú potrebné, pretože nebude nikto, kto by ich čítal. Orwell sa obával tých, ktorí nám zamedzia prístup k informáciám. Huxley sa obával tých, ktorí nám ich dajú toľko, že nás to privedie k pasivite a egoizmu. Orwell sa obával, že pred nami bude skrývaná pravda. Huxley sa obával, že pravda sa utopí v mori bezvýznamnosti. Orwell sa obával, že sa z nás stane kultúra zajatcov. Huxley sa obával, že sa premeníme na kultúru trivialít…“
Stačilo nám niekoľko desaťročí, aby sme z oboch spisovateľov urobili prorokov. Nemá zmysel akokoľvek dopĺňať napísané. Pri Orwellovi a Huxleym by sa to ani nepatrilo. My ich proroctvo žijeme.
To, čo v poslednom období trápi mňa, vážený George a milý Aldous, je osud demokracie. Udomácnil sa nám tu taký nešvár. Vôľu väčšiny zvykne nahrádzať vôľa okrajových skupín. Už aj nad voľbami sme vyhrali. Stačilo zabudnúť na rozprávky.
V nich bojoval rytier proti rytierovi. Ten silnejší zvíťazil. Slabosťou demokracie začína byť jej sila, keď na to, aby sme premohli jedného, potrebujeme skupinu viacerých. A potom kričíme z plného hrdla, ako demokraticky sme zvíťazili. Porazili víťaza.
A čo ľud? Jeho vôľa? Voľba? Ak ho budeme ďalej klamať, vráti nám to. Skôr alebo neskôr sa podvádzaní vzbúria a zbavia sa všetkých slabých, ktorí sa navzdory prehrám naučili obliekať si plesové šaty. Možno sa im čudovať, keď takúto vládu vymenia za silnú ruku, ktorú im demokracia odmietla dať? Ako podvedení to však urobia bez nej. Zbavia sa demokracie. Urobili to mnohokrát. A spravia zas. Až budú cítiť, že nadradenosť slabých im začína vládnuť.
Platón varoval, že demokracia nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života. Demokracia, tak ako iné formy vlády, nesie v sebe plán sebazničenia. Svoj prerod v tyraniu.
Naša demokracia degeneruje. Degeneruje tým, že umožňuje vládnuť porazeným. Namiesto toho, aby sme im pomohli poctivo hľadať odpovede na otázky, prečo nezvíťazili, falošne im podsúvame mýty o ich sile.
Úloha porazených je však iná. Zmužnieť. Dospieť. Stať sa silnými. Aby raz zdolali tých, ktorí nám vládnu. Aj oni totiž zdegenerujú. Ako každá moc. Budú potrebovať nahradiť. Vymeniť. To je podstata demokracie. Striedanie slabých a silných.
Neustále by sme sa mali mať na pozore pred populizmom, ktorý dusí politický pluralizmus a podkopáva liberálne demokratické normy. Politický populizmus je hrozbou, ktorej sa treba za každú cenu vyhnúť.
Nakoniec sa politika pravdepodobne stane umením sľubov, únikov a systematického hľadania prospechu, čím sa z politického tela stane primárny zdroj sociálnych konfliktov a sporov. Všetky demokratické spoločnosti stroskotali na skalách morálneho úpadku a domácich sporov.
