Stopom po mori

Nie každý má stajňu a dopestuje si svojho vlastného koňa. Väčšina z nás má dva plus KK . Síce neviem, čo to znamená, ale v novinách sa to spomína najčastejšie a určite to znamená, že sa vám tam nezmestí ani do špajzky a ani do pivnice menší kôň. Niekedy je problém s dvomi kompótmi a jedným dieťaťom.

Princ možno ešte áno, ale cestovať s princom v plnom brnení a prechádzať s ním cez letiskové kontroly, to chce kus odvahy. Riešiť otázky nerezu, alebo ostať v plechovom brnení. Teflón sa neosvedčil, sú na tom vidieť škrabance. Plus to večné leštenie, spotreba sidolu a niekedy to opakujúce sa  vŕzganie pri niektorých činnostiach /skoro pri všetkých/ môže vadiť. To nie je ako zabiť priemerného trojhlavého draka, ktorý ma iq speváka strednej línie popu, je dobrosrdečný a keď vidí fotoaparát jeho hlavy sa začnú hádať o to, ktorá má krajší profil, lepšie zuby a odkiaľ lepšie šľahajú plamene. Ale zase v prilbe sa dobre držia lopty a keď princ nemá artrózu, môže lakťom rozbíjať orechy, keď je práve mier a draci sú práve hájení. Zase krásne sa prišívajú gombičky letovačkou, behajú pritom iskričky z jednej dierky do druhej a netreba žehliť, stačí vyklepať po styku s nepriateľským koňom, stromom, územím, nedbalo pohodeným káblom. A neodporúča sa prechádzať s a s ním za svitu hromov a bleskov niekde romanticky pomedzi stromy.   

Než sa rozviesť s princom na bielom koni, je lepšie pustiť ho k vode. Chvíľu to buble, potom vám niekoľko rokov chýba rinčanie zbraní a nakoniec nostalgicky leštíte mosadzné kľučky na dverách sidolom /kúpeným niekde v zľavách/. Keď prší zapálite si niekoľko sviečok a smutne sa modlíte sa za suché počasie. A občas pri výročitých sviatkoch si spravíte výlet po hradoch a zámkoch.

Boli sme na dovolenke niekde v Chorvátsku. Každý deň som s kamarátom plávala na pomerne blízky ostrov. Dovideli sme naň z brehu a z ostrova zase bolo vidno náš breh. Tam sme nakŕmili figami jedného somára a dve ovečky a zase sme sa vracali naspäť. Toto sme praktikovali pár dní a pretože to bol najzaujímavejší program, myslela som, že s tým do konca dovolenky vystačím.

Nejako sme prešvihli ten správny čas alebo čo, ale keď sme nakŕmili somára čerstvými figami a on nás odmenil híkaním, nasadli sme na nafukovačky a namierili sme si to naspäť na našu pláž. Pádlovali sme o dušu a o telo, ale aj tak nás prúd niesol naspäť na more a kašlal na naše predstavy a na to že naši, až im konečne začnem chýbať, sa asi možno trochu zbláznia od strachu, než zalarmujú niečo ako pobrežnú stráž, políciu – niečo čo má lode, lodné motorčeky a vrtuľky.

Mala som chuť otočiť to a ostať na ostrove – v najhoršom prípade by sme tam prenocovali s ovečkami a so somárom. Nebola by to zase až taká zlá spoločnosť. Nemľaskajú a neprežúvajú viac ako členovia nášho zájazdu. Ale  je pravda, že k čerstvo natrhaným figám sa vrhali tak ako naši k prestretému stolu.

Neotočili sme a bojovali naďalej s miernymi vlnami a miernym prúdom, ktorý nás ťahal preč od prístavu, suchého oblečenia, rozčítanej knihy a rodičov. V zúfalstve som sa poobzerala po mori a objavila som v diaľke jachtu. Mávali sme, kričali a snažili sme sa ju stopnúť. Napriek nášmu amaterizmu to jachta po čase otočila k nám a vzala nás na palubu. Na palube som sa pokúšala poďakovať sa záchrancom. Skúšala som rôzne obdoby srbštiny, chorvátštiny  a nič. Ani náznak pochopenia  a odozvy. Na lodi viala vlajka, ale v tom čase som nebola veľmi zbehlá vo veci vlajok. Nemecká vlajka mohla byť veľká akokoľvek, ale moja škola ma nevychovala k rozoznávaniu vlajok v krízových situáciách. V krízovej situácii obvykle strácam prehľad o tom, kde je sever a dokážem akurát nakŕmiť svoj mančaft a vydať sa s ním naprieč púšťou, ohňom, pralesom.

Jachta nás vyklopila v prístave a poslušne sme s vrátili na našu pláž. Rodičia boli niekde pri rozčítanej knihe a že by im nejaké dieťa chýbalo, to si ani nevšimli.

Ešte v to poobedie vytiahli blízko nášho ostrova malého – z môjho pohľadu podmierečného žraloka.