Fékre

Keď človek v 70 rokoch ovdovie, nie je to nič príjemné. Ak pritom niečo podedí je to ešte stále dobré. Ak je ale predmetom dedičstva trabant, začína to smrdieť minimálne dvojtaktom. Edka zdedila desaťročného trabanta. Vodičský preukaz mala niekedy z obdobia o medzi prvou a druhou päťročnicou a za volantom nikdy nesedela. Čo by ale človek neurobil z lásky k nebožtíkovi. Edka bola ešte aj jogínka. Dosť vražedná kombinácia – občas aj sebedeštrukčná plus blízke okolie asi tak do 100 metrov. Spokojne relaxovala za volantom, hlboko sa sústreďovala na svoje dýchanie a na svoju bránicu. Jazdenie sa stávalo pomaly jej pôžitkom. Ono toho človek veľa po sedemdesiatke zo života možno nemá, ale trabant určite obohatí váš kultúrny a spoločenský život. Ak nie inde, tak aspoň na pumpe.

„A chcete to aj s mliekom?“ – ten benzín sa musel miešať s olejom. Dôvod netuším, možno preto, aby to vydávalo väčší smrad a hluk. V každom prípade to zdržiavalo tankovanie  a predlžovalo rady pri jedinom stojane.

„A čo plienky....prebaliť netreba?“

Jogín vydrží veľa. Vie dýchať, hlboko dýchať, rozvibrovať a zase ukľudniť jednotlivé orgány vo svojom tele. Na palubnú dosku to už našťastie dosah nemá. Edka relaxovala a iba šoféri naokolo kliali ako ...no k môjmu otcovi sa to nepribližovalo, ale on si ju nevylosoval.

Ten šťastlivec dostal papier a na ňom si mohol napísať niekoľko povelov po maďarsky. S vytrhnutým papierom z bloku som sedela na prednom sedadle a prakticky cez noc som sa stala navigačným expertom na orientačné automobilové preteky. Mala som na to čas tak do najbližšej zákruty, kedy Edka inštinktívne pritlačila nohu na plynový pedál, trabant zavyl a ja som zjačala.

„Fékre.“

A ešte okrem toho, že viem, ako sa povie brzda po maďarsky aj po tridsiatich rokoch, viem napočítať do štyroch – viac rýchlostí trabant našťastie nemal a o tom, že nebudeme cúvať sme sa dohodli už na začiatku.

Držala som sa držiaka nad dverami veľmi pevne. Určite to bolo účinnejšie ako nejaké bezpečnostné pásy, ktoré na trabantovi neboli./Možno boli, ale určite neboli samonavíjacie a to putko nad dverami bolo sympatickejšie/.

Môj technický doprovod  –  teda rodičia so svojím trabantom, mal ísť pred nami  a mali sme sa ho držať. To nám vydržalo niekde asi po tretiu križovatku, kedy Edka na moje „jobra“, zabočila skutočne nevypočítateľne „jobra“ namiesto „balra“. Vždy robila moje príkazy naopak  a tak som si myslela, že aj tentoraz. Kto sa má v tých ukazovatkách vyznať? Aspoň že sme nešli na sever.

O dve dediny ďalej sa starý a vetchý trabant odporúčal s osvetlením. Potom ešte zakašlal a nakoniec ostal stáť na peknom parkovisku pred kaštieľom. Vystúpili sme z auta a šli sme sa najesť. Naháňať mojich rodičov s tmavým nebezpečným bledomodrým prízrakom som si netrúfala na prázdny žalúdok.  A navyše do tohto ma namontovali rodičia, ja som sa netrhala o to, aby som mohla robiť navigátora Edke. Ale ako dieťa vždy som ťahala za kratší koniec a veľmi krátke zápalky. A to aj vtedy, keď už som bola nejaký čas dospelá a zápalky sa vyskytovali najmä vo fajčiarskych rozprávkach a fajčiarskych rodinách.