Snehuliaci

Nastúpila som do zamestnania a z nejakých mne menej známych dôvodov sa na začiatku udiali dve zásadné veci. Netuším prečo, ale mali ma tam pomaly za matematického génia – s tým sa ešte človek zmieri, ale zároveň mali pocit, že viem kresliť. A to teda pravda určite nebola. Ale menej bolela tá matematika, ako to kreslenie. Mohla som mávať vysvedčeniami, ovievať sa s nimi. Nič nepomáhalo. Tak som mala aspoň pocit, že všetci profesori, ktorí ma mali na výtvarnej výchove vibrujú v hroboch a pokiaľ ešte žijú, tak musia mať z mojich výkresov ťažké sny aj po rokoch. Minimálne tak ťažké, ako boli moje obavy, že nejaký učiteľ vystaví môj výkres ako odstrašujúci príklad na nástenku.

Očakávali sa odo mňa výtvarné návrhy na stužkové, na svadobné menu, na silvestrovské akcie. Po prvom pokuse jedálneho lístka mi okamžite zatrhli snehuliakov.

Trochu som tých snehuliakov upravila, zmenšila schovala a začala hra. Kto najskôr objaví snehuliaka. Vrchnosť ma nechávala na pokoji. Viditeľní snehuliaci zmizli a neviditeľných si nik, alebo skoro málokto všímal. Z vrchnosti nik  a z poddaných pomerne dosť.

A tak sa snehuliaci vynárali na tých najmenej očakávaných miestach, plávali v polievke, tancovali labutie jazero okolo zmrzlinového pohára, pripínali si zelené stužky a občas si vyšli len tak v závoji naostro. Počítačová grafika vedela robiť divy na požiadanie. Ibaže ja som mala čierno bielu tlačiareň. Až do momentu, kým sa partia Nemcov neožrala a nenasprejovala izbu hasiacim prístrojom. Hotel skasíroval Nemcov za škodu, upratovačky vysali hasiaci prášok v rámci upratovacích procesov a zrazu bolo niekoľko tisíc korún na novú atramentovú farebnú tlačiareň pre mňa. Na moje naozaj veľké nadšenie. V praxi to znamenalo, že do zásobníka som mohla dať naraz 50 strán  a púšťala som tlač zakaždým keď som šla okolo. Občas sa niečo zaseklo, niečo posunulo a sem tam došla nejakému zásobníku farba.

Bol to zdĺhavý proces a najmä v lete sa mi videlo rozumné tento proces nerušiť nasadnúť do auta, na polceste pozbierať mamu a aj s kolegyňou sme si šli zaplávať na jazero. Napäť sme sa vracali vychladené na prevádzkovú teplotu. Vyložili sme na polceste mamu a v práci sme sa tvárili, že aj nám je tak strašne teplo. Klíma vtedy už možno existovala, ale nie v hoteli, ktorý bol slávnostne dokončený k 14. zjazdu strany.

Potom niekto prišiel s návrhom plastických farieb. To už nešlo tlačiarňou, ale musela som zapojiť ruky a štetec. Rozhodla som sa pre jednoduchú kvačku na klobúku – aby všetko bolo nažraté a ja som ostala celá. Iba tá farba strašne dlho schla. Takže porozkladané pozvánky boli po rôznych kanceláriách a vytrvalo sa sušili. A tie kvačky navyše zvládali aj moje deti, ktoré to na rozdiel odo mňa nesmierne bavilo.

Hotel ešte stojí, ale už tam nik nebýva, iba tam straší. Snehuliaka môžete niekedy vidieť v klobúku so striebornou kvačkou, niekedy v závoji, alebo len tak naostro.